Vytrhnúť i s koreňmi celú časť veľkomesta, kde človek vyrástol... zbúrali celé stovky domov, i náš na Zoborskej 33, vysekali stromy, znivočili celé ulice, ťažké stavebné stroje zbombardovali takmer celú túto štvrť, kde žilo vyše dvadsaťtisíc obyvateľov. Násilím vyvlastnili domy občanov a na ich pozemkoch svojvoľne postavili iné domy. Nenachádzam slov... bola to hanebnosť, akej nikto neveril, až pokým nezačal padať jeden dom za druhým. Na takúto podlosť nemá právo žiadna diktatúra, ani štátna.
Na veci nič nemení, ak na tomto mieste okamžite vyrástlo nové betonové sídlisko. V osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď búrali i náš dom, som bol i s bratom v emigrácii a šok z Petržalky bol po návrate roku 1990 o to trpkejším. Touto traumou nášho spustošeného sídliska, kde sme vyrastali a prežili detstvo a mladosť, sme poznačení do konca života.
Vážim si archívy, dejiny poučujú. Určite prispejú, aby sa v budúcnosti na Slovensku čosi podobného nezopakovalo. Petržalka pred približne tridsiatimi rokmi ostáva tragickým pomníkom.
Ďalšia dokumentácia:
https://m.facebook.com/media/set/?set=a.336429033057421.83728.175286652504994&type=3
http://www.konduktor.sk/#kniha
http://bratislava.sme.sk/c/5735775/ked-petrzalka-bola-ako-dedina.html
