v pondelok

Práve som došiel do práce. Svetlo nad firemnou reklamou ešte svietilo.To bolo znamenie, že tí hore, ešte nevstali. Pred dvermi som hlbokosiahol do vrecka, aby som si vybral kľúče od dverí. Na zväzku somnašiel správny kľúč. Nemusel som si vymýšľať heslo. Sezam, pšenica, čiproso proste nie sú v móde. Dvere som otvoril. Signál po otvorení vštýle uleteného vtáčka mi poriadne zabrnkal na nervovú sústavu. No nič.Praskol som dverami, aby bolo jasné, že už niekto došiel. Bolo micelkom jasné, čo bude nasledovať. Zo slušnosti a možno aj z nechutisledovať namrzené spuchnuté tváre, oči, počúvať chrapľavé výplodyunaveného jazyka, hneď som zamieril do šatne. Dal som im maximálne triminúty, aby sa dali do poriadku. Vytiahol uniformu a začal saprezliekať.
Buchla prvá valenda. Potom aj druhá. Vo chvíli začalvrieskať televízor. Teleráno bolo v plnom prúde. Hneď by bolo jasné,kto končí službu. Vyšiel som zo šatne a vošiel do dennej miestnosti.
- Dobré ráno. – pozdravil som kolegov. Odpoveď som ani nečakal.Samozrejme, než sa niekto v miestností spamätá, že tu niekto niečopovedal, prejde zopár minút. A televízor som prekrikovať nemienil.
- Dobré. – odvetil Marek, ktorý bol zaujatý počítaním kilometrov aukončovaním včerajšej služby. Dana, ktorá s ním slúžila už sedela započítačom. Chystala protokol na odovzdanie. S počítačom prehodila akozopár
sprostých slov. Ešteže tá tlačiareň je s ním za dobré. Vyšiel papier.Vytiahla pero, ktoré nepísalo. Rozladená mu vynadala ako keby ono mohloza to, že nepíše. Nechcel by som by žiadny predmet v miestnosti,pretože som mal taký pocit, že všetko je na nič. Chvalabohu, že somoptimista.
- Tak ako ste sa mali? – opýtal som sa.
- Dobre. – odvetil Marek.
- Boli ste niekde? – opýtal som sa.
- Boli, ale ešte večer.
- Na osade? – pokračoval som.
- No kde inde, ak nie na osade. – povedal s úsmevom. Bol to prvý pozitívny znak, že to ráno, nie je až také hrozné.
- Olem, daj mi pero. – otočila sa Dana k Marekovi. Ten vytiahol pero apodal jej ho. Na ten papier hodila podpis. Postavila sa a podišla kstolu. Bolo na ňom viacero vecí. Ľavou rukou to zhrnula na jednustranu. Vytlačený papier položila na stôl.
- Ta kde sú? – opýtala sa sama seba.
- Na ceste. – povedal Marek. Keď ona nahodila vražedný pohľad, on sa len usmieval.
- Hm, nespútané dobrodružstvo. – pomyslel som si.
Prešiel som z dennej miestnosti do kuchyne. Postavil vodu do rýchlovarnej kanvice. Vybral dva hrnčeky. Do jedného nasypal kávu a dodruhého hodil jedno vrecúško čaju. Konvica akosi vyhlásila štrajk.Vylial som vodu. Vzal som ju do rúk a skúšal som hľadať nejakú chybu.Nenašiel som ju. Škoda, že nie som elektrikár. A radšej nie. Môjhokamaráta z tretieho sídliska našli stáť pri radiátore. Už bol ďalekoodtiaľ. Stál so zapojenou elektrickou gitarou opretý o radiátor.
- Šľak by ťa trafil – zaznelo z kúpeľne. Samozrejme, aj krása čosistojí. Aj keď si myslím, že tejto kočke už nič nepomôže. Niekedy sazdá, že aj ľudia naokolo sú slepí alebo zacítili vôňu sukne a cestu jejdláždia zvláštnym flirtovaním. No, čo už, ešteže som malý, tučný aškaredý a k tomu mám v nose polypy, čiže nič necítim.
- Čo sa stalo? – opýtal sa Marek.
- Ááále ... – nedokončila. Koho by zaujímalo, že jej nepíše farbička,zlomila sa ceruzka, či sa pozabudla a nahodila nočný tieň. Bolo to vpodstate jedno.
- Daj mi kľúče, idem od sanitky. – povedal som. Medzitým sa tá kanvicaspamätala. Keď začala hučať pomyslel som si, že o malú chvíľu budempochlipkávať teplú kávu s mliekom.
- Jasne, tu sú. – odvetil. Otočil som sa a vyšiel z miestnosti. Vhospodárke som zapol vodu a vytiahol hadicu. Nik si to nevšimol. Aurčite ani Radka, ktorá ešte neprišla. Za rohom budovy som čakal, kedydorazí. Chvíľu mi hlavou prebehli rôzne myšlienky, keď som započul zvukmotora. Auto sa pomaly blížilo na parkovisko. Nebolo veľké. Zmestilo bysa naň tak päť aut. Zaparkovala. Vyšla z auta. Vybrala si tašku a sdiaľkovým ovládaním ho zamkla. Keď som zrazu vyskočil a zakričal:Peniaze alebo život.
- Do riti! Ty si ma, ale vystrašil! – vykríkla. V tej chvíli určitenemyslela, čo je za deň. Avšak hadica v mojich rukách jej, čo tonapovedala.
- Nie, to neurobíš! – pokračovala.
- Ale urobím. – odvetil som.
- Neopováž sa, lebo ťa zabijem. – vyhrážala sa.
- Potom nebudeš mať s kým slúžiť.
- To nevadí. – vyhovárala sa.
- Ale vadí. S kým pôjdeš na výjazd.
- Paľo, ak ma ostriekaš, namojdušu ti niečo urobím!
- Momentálne som na to nemyslel. – odvetil som s úsmevom.
- Prestaň! Sprataj hadicu a neblbni!
- Takže vajíčko pre mňa nemáš?
- Nestačia ti tvoje? – svojsky podotkla.
- To vieš, ja som na sladké.
- Tak ti ich pocukrím. – nahodila presne ten svoj úsmev, pre ktorý ječlovek ochotný čokoľvek urobiť. Spustil som ruku s hadicou. V očiachsom našiel tú prirodzenú radosť, ktorá sa dnes tak často nevidí.
- Dohodneme sa. Ja ťa oblejem a ...
- Žiadne polievanie nebude! Ak chceš, polej mi kvety a koniec! –nekompromisne odvetila. Takže som pustil trochu vody do dlaní a ofŕkalju.
- Pán Ježiš vstal z mŕtvych. – povedal som.
- Slávime jeho – odvetila s úsmevom.

...

- Ešteže tak. – pokračovala a ja vedel, že nás čaká ozaj zaujímavý deň.