Dnes aj keďsa mi veľmi nechcelo, šiel som na ošetrenie k zubárke. Vypadnutá vložkadokázala zmeniť môj dnešný harmonogram. Nič zvláštne. Bolesť zuba lieči zubár. Avšak,čo mi celkom vyrazilo dych v čakárni bola veta jedného Róma.
Celkom bežne sa stáva, že predobedom, prípadne poobede ku koncu roka prichádzajú asi všetci na preventívneprehliadky. To sa stalo aj dnes. Aj keď mi sestrička povedala, že asi zapolhodinu ma ošetria, pri vstupe žiakov deviatej triedy mi bolo ihneď jasné, žetu strávim viac ako polhodinu. Úplne náhodou si ku mne prisadla jedna známa.Krátili sme si čas rozhovorom o zdravotnej starostlivosti, o poplatkoch,o zdravotných poisťovniach a neskôr o bežných veciach a rodine.
Do čakárne vstúpili dvaja Rómoviaasi vo veku 35 až 40 rokov. Pomyslel som si, že sa tu načakajú než táto triedaprejde cez ambulanciu a potom ešte pacienti v čakárni a ja. Čo mazarazilo, lepšie povedané prekvapilo, bolo to, že oni doprevádzali túto triedu.Potom som si ich prestal všímať a viedol som dialóg s ďalším známym. Žiacipomaly vchádzali a vychádzali z ambulancie. Najprv šli dievčatá. Keďskončila prehliadka u dievčat jeden z nich sa postavil a odišiels nimi späť do školy, lebo ako som postrehol mali ešte jednu vyučovaciuhodinu. Chlapci pravdepodobne ďalšiu hodinu nemali. Štyria z nich sasnažili vypýtať od toho druhého Róma, aby nemuseli s ním ísť do školy,nakoľko bývajú hneď za poliklinikou. Ten najprv nechcel poľaviť. Vysvetľoval,že je za nich zodpovedný a pod. No nakoniec ho prehovorili. A vtedy povedaljednu vetu, ktorú som nepočul dobrých 15 rokov.
„Dobre, choďte domov, ale nechoďtenikam inam. Rovno domov a nezabudnite zdraviť starších ľudí.“ – povedal a posunkomruky im ukázal, že už môžu odísť.
no comment ...
