Mika Waltari je veľmi zaujímavý autor, ktorého tvorba sa prevažne vzťahuje na historické romány. Jeho najznámejším počinom je práve Egypťan Sinuhe. Zvláštnou črtou tohto Fínskeho spisovateľa je, že protagonista v jeho románoch zvykne byť osamelý. Nemá veľa priateľov a zdá sa, akoby len zvonka, zo svojej malej bubliny, v ktorej sa pohybuje, pozoruje okolitý svet.
Rýchla review
Tento román sa odohráva v starovekom Egypte a jeho blízkom okolí, okolo roku 1350 pred Kristom. Protagonistom v tomto diele je Egypťan Sinuhe, ktorý priplával dolu Nílom v trstenom košíku ešte ako malé bábätko. Ujme sa ho lekár Senmut spolu s jeho ženou Kipou. Vychovávajú ho ako vlastné dieťa a Sinuhe dostane aj vzdelanie. Naučí sa čítať a písať a neskôr je poslaný vyučiť sa za lekára podobne ako jeho nevlastný otec Senmut. Dielo je písané v prvej osobe a príbeh rozpráva sám Sinuhe. Neskôr Sinuhe vstupuje do domu života a stáva sa Amonovým kňazom. Založí si vlastnú ordináciu kde prijíma chorých a lieči ich za dary, podľa veľkosti ich majetku. Tu štartuje jeho dráha pozorovateľa. So svojím verným otrokom Kaptahom navštevuje rôzne krajiny v okolí Egypta a spoznáva ich kultúry. Zúčastňuje sa vojen a ako lekár pomáha raneným. Dostáva sa až na faraónsky dvor kde slúži ako kráľovský lekár. Celý román je popretkávaný opismi turbulentného starovekého života, ktorý je veľmi drsný a určite v ňom nechýba ani veľa násilia a ľudskej zloby. Sám Sinuhe sa v ňom cíti občas stratený, no ide ďalej a nechce sa uspokojiť len s povrchným prežitím svojho života. Hľadá a skúma ľudské srdcia, ktoré sú niekedy veľmi smutné a osamelé, podobne ako sám Sinuhe.
Aton vs Amon
Z tohto románu by som chcel vypichnúť a v krátkosti zhrnúť dva konkrétne momenty, ktoré ma najviac oslovili. V centre diania celého románu je občianska vojna. Nový Faraón Achnaton privádza na svetlo vieru v nového Boha Atona. Tento Boh je jediný Boh a žije v každej ľudskej bytosti. Nepozná rozdiel medzi čiernym a bielym, chudobným a bohatým, sluhom a pánom. Všetkých považuje za rovnocenné ľudské bytosti. Proti stoja Amonovi kňazi, ktorí majú v tom čase veľkú politickú moc. Amon je mocný Boh a ľud sa ho bojí. Avšak pre všetkých je akási istota, záruka že všetko bude v absolútnom poriadku a Egypt bude navždy silný a zabezpečený. Achnaton však dáva strhnúť všetky Amonove obrazy a sochy, aby všetko mohol obnoviť v novej viere v Atona. Atonov kult však netrvá dlho.
Ľud sa búri, nastáva hlad po celom Egypte a vypukne povstanie proti Atonovmu krížu. Proti sú Amonove rohy a v hlavnom meste Egypta, v Tébach, nastáva veľké krviprelievanie. Amon víťazí a jeho prívrženci mu pred jeho chrámom volajú na slávu. Tam niekde v tom veľkom hurhaji a kriku je aj Egypťan Sinuhe:
"Ja som však žil a nemohol som zabudnúť. Srdce mi ako lúh zožierala trpkosť a cítil som nepriateľstvo voči všetkým ľuďom a najmä voči ľudu , ktorý reval pred chrámom ako stádo dobytka, nepoučil sa zo svojich skúseností a bol práve taký pochabý a hlúpy ako predtým."
Neskôr Sinuhe sedí pred zrúcaninami prístavu a vidí, ako sa z kopy prázdnych košov po štvornožky k nemu blíži vychudnutá postava. Volá sa Meti a je to čistič rýb, Atonov prívrženec, ktorý sa pod košmi skrýval pred strážcami a neodvážil sa ani k rieke napiť sa. Za opaskom ma nôž a prihovára s k Sinuheovi:
"Choď! Nech ťa však moje slzy sprevádzajú na každom kroku, až sa ti otvoria oči a budeš všetko vidieť ako ja teraz a moje slzy ti budú napokon cennejšie než perly a drahokamy! Lebo v tejto chvíli neplačem sám: plače vo mne pokolenie ujarmených a ubitých všetkých čias. Moje slzy sú slzami miliónov a miliónov ľudí a nimi svet starne a pokrýva sa vráskami. Voda, ktorá tečie v rieke, sa skladá zo sĺz tých, čo žili pred nami, a voda ktorá prší v cudzích krajinách, pozostáva zo sĺz tých, čo sa narodia po nás. Sinuhe, keď toto všetko vieš, nie si už sám."
Takýchto podobných úryvkov a dialógov medzi Sinuhem a rozličnými inými postavami je plný román. Tieto dva z nich ma však najviac oslovili, lebo úžasne vystihujú daný dej, v ktorom sa nachádzajú a tiež sú veľmi aktuálne a výstižné aj do nášho súčasného sveta.
Môj celkový zážitok z čítania
Spôsob akým je táto kniha písaná, ma okamžite uchvátil. Pútavé rozprávanie večne osamelého Egypťana Sinueho je natoľko presvedčivé a reálne, že som mal pocit, že sa naozaj nachádzam v starovekých Tébach a môžem ochutnať niečo z jeho divokého života. Starovek a život v ňom bol veľmi drsný a osud každého človeka bol spečatený tým, kde sa narodil. Voľné mravy, sex, násilie, divoká zábava, ľudia ktorí prevažne nevedia čítať a písať, sú opísané tak veľmi reálne, že sa tomu nedá neuveriť. Sinueho som si obľúbil. Počas celého románu ide ďalej ako ostatní ľudia a často sa pýta otázku: Prečo? Je veľmi osamelý, no aj napriek tomu vie byť k druhým láskavý a starať sa o nich. Viac mu záleží na vedomostiach, poznaní a múdrosti a svetské dobrá potom, čo už ich všetky vyskúšal, ho viacej tak nenadchýnajú.
Vyvrcholenie knihy bolo naozaj úžasné. Dlho som mal pocit, že príbeh bude pokračovať v jednej a tej istej línii všetkých Sinueho zážitkov, avšak nakoniec prichádza zvrat a román naberá úplne iný význam a smer. Ďalej sa mi veľmi páčilo ako bola vyobrazená občianska vojna medzi rohmi a krížmi. Roztrpčený ľud nechcel prijať nového Boha Atona a namyslení Amonovi kňazi sa nechceli vzdať svojej politickej moci nad ľudom, ktorú mali práve vďaka kultu Boha Amona. Tento obraz pán Waltari vykreslil majstrovsky. Opakujúci sa obraz v našich svetových dejinách, kedy ľud sa nepoučí ale opäť robí tie isté chyby a kráča späť do tej istej tmy za vidinou falošných istôt a "lepšieho života". A tiež utrpenie a nezmyselnosť vojen pri ktorých trpí celé obyvateľstvo.
Pre mňa je tento román úžasným kompasom aj do našej histórie a nášho súčasného stavu, v ktorom sa ako spoločnosť nachádzame. Po prečítaní tejto knihy si uvedomujem ako Waltari týmto dielom kričí do tmy. Do tmy v ktorej dúfa, že sa nájde aspoň jeden malinký lúč. Lúč malý, no predsa postačujúci na to, aby nám dokázal osvetliť naše osobné temnoty.
Egypťana Sinuhe je kniha, ktorá sa naozaj oplatí prečítať a preto ju vrelo odporúčam všetkým!
