Podávajú si medzi sebou (konečne) slovenskú pomstu z lesa a každým dúškom ihličia, ktoré sa im rozprúdi v žilách majú potrebu hovoriť o veciach, o ktorých nikde inde a s nikým iným doteraz nehovorili. Sem tam počujú zvuk prevalenia sa na druhý bok z izby, do ktorej sa pomaly rozpúšťajú malé tabakové čiastočky dymu. Počujú taktiež chrápanie tých, ktorí nevydržali žiť nočným životom tretí deň v kuse.
Nad obzorom ich sleduje obrovský mesiac a jemný vánok odnáša horúčavu, ktorú na ich telách zanechala nekompromisná hra leta.
Ona sa zrazu postaví, oprie sa o zábradlie, škrtne zápalkou a potiahne si z cigarety, po ktorej posledných pár minút jej telo tak túžilo. Nevníma hlasy Dvoch za sebou a necháva sa unášať vánkom s pocitom, že odnáša všetky jej minulé, súčasné i budúce problémy. Prerušia ju tóny krokov ľudí prichádzajúcich z kostola. Ľudí, ktorí sa idú, slepo (ne)veriac, presvedčiť o tom, či dokáže slovo „zjavenie“ nabrať aj reálnu podobu alebo ide len o veľmi dobre premyslený biznis.
Ona si sadne naspäť a zase sa ponorí do sveta Dvoch. Rozmýšľajú, aké to bolo, aké to je a aké by to mohlo byť. Boja sa toho, aké to bude. A ani nevedia ako, no stále sa bavia o niečom, čo si zajtra aj tak nebudú pamätať.
Ona opäť vstáva. Sleduje ľudí, ktorí sa pomaly (z)vracajú naspäť z „miesta činu“. A cíti to. Cíti, že v ich hlavách znie: „Už v Neho verím.“
Pozrie sa na mesiac, potiahne si posledný krát z cigarety, vyfúkne, zahodí špak na zem, usmeje sa a povie: „Aj ja verím...verím v to, že Ťa raz nájdem.“
Vraj tým nemyslela Boha. A vraj mala pravdu.
