Čím som starší, tým istejšie zisťujem, v čom spočíva podstata dobre vedeného ľudského života jednotlivca i spoločnosti. Myslím, že jednoznačne v kvalitnej rodine, ktorú tvoria kvalitne vybavení jednotlivci, ktorí zase vytvoria kvalitnú spoločnosť, ktorá pochádza z kvalitných rodín, ktorú tvoria kvalitne vybavení jednotlivci... A tak stále dookola. Príčina a účinok spoločenských procesov z morálneho hľadiska , myslím, tkvie primárne v rodine ako takej. Skrátka: rodinu vnímam ako základ spoločnosti – nie preto, že som to čítal v učebnici sociológie, ale preto, lebo dáva človeku štandardné základy osobnosti. Pomerne jednoznačné tvrdenie, však? Je to len moje malé individuálne zistenie, nikomu ho nevnucujem; nikoho nebudem haniť, ak s mojou súkromnou morálnou sondou nebude súhlasiť. Len si prisudzujem právo o tom napísať pár riadkov, všetkých inak zmýšľajúcich a inak na vec nazerajúcich už vopred rešpektujem, rovnako ako ich právo napísať o svojich individuálnych morálnych zisteniach svojich pár riadkov...
Myslím, že môžem skromne, neurieknuto povedať, že pochádzam zo štandardnej rodiny, za čo chcem poďakovať svojim starým rodičom, rodičom, ujom a ich manželkám, strýkom a ich manželkám, svojej sestre s rodinou, svojím bratrancom a sesternicám. Mama pochádza z troch súrodencov, z ktorých aj ostatní dvaja bratovia (moji ujovia - dvojičky) žijú usporiadaným rodinným životom. Otec pochádza z troch súrodencov, z ktorých aj ostatní dvaja bratovia (moji strýkovia) žijú usporiadaným rodinným životom. Vidno to na rodinných oslavách, gratuláciách, na návštevách, obyčajnej víkendovej sestersko-bratskej, bratsko-bratskej, švagrovskej pomoci, kde sa nájde priestor na rozhovor, posťažovanie sa, úsmev, kysnutý koláč, harmoniku i štamperlík „domácej“ na zahriatie. Tri (ak príde babka, tak 4) generácie v jednom čase v jednej kuchyni za jedným stolom, každý každého niečim obohacuje, každý v každom vidí potvrdenie zmyslu svojích životných snažení. Ak dedo vidí vo vnučkiných očiach oči svojej dcéry v rovnakom veku, asi sa mu zaspáva dobre. A keď sa to všetko vyvíja rozumne, všetci slušne žijú, som presvedčený, že taký život dodáva človeku zmysel.
Asi až vekom človek príde na pravú podstatu týchto dobrých rodinných pomerov. Myslím, že tým „čarovným“ pre rodinu je SCHOPNOSŤ OBETOVAŤ SA, ubrať zo svojho v prospech iných, sebe dožičiť menej, viac dať ostatným. Všetko dobré chce obetu – dobrí umelci, športovci, vedci, politici by vedeli povedať, čo všetko obetovali pre svoj úspech. V rodine je to tak isto. Ak by sa dedo (otcov otec) venoval vo svojich životných nárokoch len sebe, klavír by mi určite za našporené peniaze nekúpil. Ak by druhý dedo (mamin otec) venoval všetok svoj voľný čas – a nemal ho veľa – len sebe, na Ľudovú školu umenia by so mnou určite nechodil. Ak by si môj otec chcel užiť život naplno, určite by so mnou na hríby do lesa nechodil a nerozprával by nám – ako deťom – rozprávky. Ak by moja mama kávičkovala v dobrých šatách každý druhý večer s kámoškami a navštevovala by kozmetické, pleťové štúdiá, fitneská, určite by sme na peci nemali vždy čerstvý koláč, určite by sme nemali skontrolované domáce úlohy do školy a každý deň podpísanú žiacku knižku. Ak by sa všetci venovali sebe, rodina by to asi negatívne pocítila.
Možno tieto náhodne vybraté jednotlivé príklady sú uvedené nešťastne, ale tým chcem povedať asi to, že bez obety niet ovocia, bez starostlivosti kvet nezakvitne, bez venovania sa rodine dobrá rodina nebude.
No a pre úplnosť dodávam, že každá spoločenská prax má svoje „filozofické“ pozadie, svoju ideologickú bázu, z ktorej vychádza a významy ktorej sú v nej ukotvené. Či už je to socializmus, otrokárstvo, kresťanstvo, ateizmus, feminizmus, alebo „obyčajná“ rodina. Takéto ideologické ukotvenie som si všimol v izbe svojej jedinej žijúcej 84-ročnej babky. Z hektického Londýna som prišiel k nej na návštevu, ponúkla ma koláčom a čajom. Pokiaľ mi babka chystala nezameniteľné dobroty, ja som si v tichosti všímal, čo sa v izbe nachádzalo: na stene visel kríž, vedľa neho ľanový obrúsok s ručne vyšitým sloganom „Nehľadaj šťastie v cudzine, nájdeš ho doma v rodine“, na televízore bola zničená, obchytaná, denne používaná modlitebná knižka s veľkými literami, nad manželskou posteľou visel – už od babkinej svadby - obraz Svätej rodiny. Na takomto „filozofickom“ pozadí, svetonázore sa v našom kultúrnom, historickom, sociálnom regióne určite dobrá rodina vystavať dá. Len to čaro rodiny treba objaviť a rodinu ako takú chrániť. Lebo bez dobrých rodín nebude dobrý svet! Akokoľvek konzervatívne to vyznieva, za tým si budem vždy stáť!
Asi vo svojich 26 rokoch začínam dospievať...
