Po preplnených diaľniciach, o katastrofálnom stave ktorých slovom zavadí každý dopravný servis vo vysielaní anglických rádií, ale bez ktorých by anglická premávka totálne skolabovala, dorazíte konečne na Stansted, ktorý v ktorúkoľvek hodinu počas dňa i noci pripomína chaotické masy ľudí všetkých rás, všetkých farieb pleti, všetkých kontitentov motajúcich sa ako na jarmoku (ľudí spiacich na karimatkách a spojených sedadlách s vankúšom vytvoreným z príručnej batožiny si nevšímate a keď treba, hravo ich prekročíte), nájdete, kde „frčí“ rýchlosťou slimáka check-ing na Bratislavu-Viennu a tešíte sa, že po pár mesiacoch statočnej driny v štýle „ráno vstanem, odmakám si svoje, večer uťahaný ľahnem, cez víkend trošku užijem“ priletíte na rodnú hrudu – na Slovensko. Pripojíte sa do krásnej „šóry“ úplne na koniec, napchatý kufor zhodíte konečne pred seba, jemnými kopancami ho posúvate krok po kroku, pripravíte si pas alebo občianku s fotkou z pubertálnych čias, prepotené tričko si občasne nenápadne prevzdušníte pohybmi v štýle plaveckého delfína (dezodorant to nemusí zvládnuť) a čakáte, kedy si Vás umelo vysmiata check-ingová pracovníčka s dohora vypnutým vrkočom a v priľahlej uniforme leteckej spoločnosti predvolá tuctovou frázou „Next, please“ k pultíku,falošne usmiato strihne zrakom z fotografie v pase na Vašu tvár, potom to urobí ešte dva krát v opačnom poradí s rovnakou rutinou, zoberie Vám kufor (pri nadváhe treba zahrať nevinnú pózu chlapca z dediny, ktorý prvý krát letí a vôbec netušil, že prekročil limit; nabudúce si dáte určite sakramenské bacha – to sľúbite takmer so slzami v očiach; keď ju ani za všetkých svätých neobmäkčíte, cvaknete pár libier navyše pri pultíku, ku ktorému treba vystáť ďalšiu kvalitnú šóru a tak sa vrátiť späť na checking), vydá Vám letenky, označkuje príručnú batožinu a ste odbavený – presnejšie vybavený!
S miernym výdychom vykročíte do „špľantajúceho“ a uponáhľaného davu /post/moderných cestujúcich, ovešaných kuframi, batohmi, ruksakmi, notebookmi, z rôznych dôvodov sa prepravujúcich do rôznych krajín a smerujete na bezpečnostnú kontrolu príručnej batožiny. Zhodiť zo seba treba takmer všetko – okrem zlatých zubov a zlatej žily všetko strepete do malého košíka a pristúpite k nacvičeno umelým pracovníkom, ktorí Vás ohmatajú aj tam, kde dotyky patria iba vybranej osobe. Nity na nohaviciach budú cvengať aj tak, detto spony na podprsenkách u žien – ale to vám odpustia: donaha nemusíte! Po tejto kontrole vstupujete do „shopping village“, kde môžte utratiť pár peňazí, nákupy sú bez daní. Parfémy, knihy, topánky, móda, časopisy, občerstvenie – všade to isté: zemiakovo-octovo-syrovo-solené... chipsy, káva zo všetkých svetadielov v papierových pohároch i porcelánových šálkach, anglické čaje pochádzajúce z Indie – teda možno ich nazvať britské, ktoré pije každý Angličan už len preto (ale nielen preto), lebo je Angličan, gýčová cola, trojuholníkové sendviče a žuvačky. Spravidla to obídete bez povšimnutia, nájdete si svoj „gejt“ (čistota a autenticita slovenčiny v dnešnom globálnom svete viac ako trpí) – alebo tam prídete peši alebo Vás tam dovezie vlak (Stansted je pritom jedno z najmenších londýnskych letísk), sadnete si do skleníkových miestností a čakáte, kedy príde pracovník letiska a naťuká na monitor destináciu Bratislava –Vienna. V tú ránu všetci rýchlosťou svetla vytvoria rad pripomínajúci veľkonočné a vianočné kolóny veriacich v katolíckych kostoloch na spoveď (Slováci sa spravidla tlačia a okato predbehujú, ako keby niečo zadarmo dávali) . Prídete na rad, odtrhnú vám z letenky ústrižok a blížite sa k lietadlu.
Pri vchode stojí štíhla letuška v priliehavom kostýme, rozšafne gestikulujúca, usmerňujúca, strúhajúca uvítacie frázy pre pasažierov, ktorí si pre let vybrali práve tú alebo onú leteckú spoločnosť, núkajúca úsmev z namaľovaných pier každému. Sadnete si, pri opýtaní sa, či je to-ktoré miesto voľné, neviete, či máte použiť slovenčinu alebo angličtinu. Spravidla nízke národné sebavedomie Slovákov ich a priori núti k použitiu angličtiny – je to koniec-koncov aj univerzálnejšie: Slovák vie aj po anglicky, aj po slovensky; angličan vie alebo po anglicky alebo po anglicky; je istým spôsobom obmedzený, len to obmedzenie znamená globálny jazykový diktát angličtiny v súčasnom svete, takže v podstate obmedzený nie je (aj keď jeho rozumie každý, on nerozumie nikoho – ak nekomunikuje v angličtie: takže predsa len nejaké obmedzenie). V pohode sa stane, že sa napríklad Bardejovčan Bardejovčana pýta v angličtine na voľné sedadlo vedľa neho.
Tak už na rad prídu „prepotrebné“ bezpečnostné inštrukcie letušiek, ktoré nikto nesleduje (napr. v prípade, že spadneme do mora z desaťkilometrovej výšky, nainštalujte si záchrannú vestu umiestenenú pod sedadlom atď. – pomôže Vám to ako mŕtvemu rodný list). Počas týchto teatrálnych povinností si práve letušky vypočujú primitívne narážky primitívnych cestujúcich, ktorí sledujú ich ženské ladné kontúry umiestnené na hrudi a v bokoch. Bohovsky sa vedia tváriť, že im to nevadí a ešte na oplátku všetkým nadržancom venujú jamky na lícach spôsobené nekompromisným úsmevom. Pasažieri sa počas ich diavdielka hrabú v mobiloch, mrvia sa v sedadlách, alebo listujú reklamný časopis priložený v sedadlách. Pripútate sa a lietadlo o chvíľu vzlietne.
Isto Vám dlho nebude trvať, aby ste zistili, že hneď za Vami sedí partia rozjarených Angličanov; ide spravidla o osobnostne vyhorených plus-mínus tridsiatnikov vyštafírovaných podľa posledných výstrelkov módy, podgurážených alkoholom a hlúpymi rečmi, ktorí si idú užiť víkend do jednej z postkomunistických krajín, konkrétne do jej hlavného mesta – do Bratislavy. Som presvedčený, že nie jedna slovenská deva ich uvíta s rozkročenou náručou za pár drinkov! Ako veľká väčšina ľudí na Západe, nepovažujú za potrebné sa viazať a mienia si užívať život plnými priehršťami. Evidentné vrásky na tvárach však hovoria jasnou rečou, že správanie, ktoré produkujú, nekorešponduje s ich vekom ani náhodou a z hľadiska veku by mali byť minimálne rodičmi aspoň jedného dieťaťa. Vzhľadom na úroveň ich názorov, debaty a správania je však napokon dobré, že sú „single“: odniesli by si to ich deti! Naliati pivom už vchádzajú do lietadla, aby si tam ešte doliali pár plechoviek, ktoré potom ochotné letušky zozberajú do igelitových vriec. Sú hluční, sebavedomí, razí z nich alkohol, robia si „dobrý deň“ z každého a zo všetkého (palubný personál by o tom vedel rozprávať nekonečné príbehy), premávajú sa na WC ako autobusy MHD, sú drzí, arogantní. (poznámka: to sú len poznatky počas letov; v diskusii sa môžu vyšantiť všetci, ktorí zažili napitých Angličanov v akcii niekde v meste – vyvrátená socha, rozbité stoličky, drzo spievané proanglické slogany nie sú výnimkou, však?).
Zaspať sa Vám v takejto konštelácii určite nepodarí; a keď náhodou niekde nad Holandskom na Vás konečne doľahnú náznaky driemot a pozvoľna Vám upadne hlava, pilot Vás necitlivo zobudí tým, že sa Vám predstaví akousi zmesou hispánskej angličtiny a dodá informáciu, že letíte rýchlosťou 700 km/1 hod! Nejako takto prekapete dve hodiny letu, uvedomíte si rozdiely v národnostiach, obmedzenosť pohybu, vzrastá vo Vás pocit, že idete k svojim a ste šťastný, že pristávate v Bratislave. Hoci od skutočného domova ma v momente pristátia v hlavnom meste SR delí cca. 500 kilometrov, môžem povedať, že som už „doma“, na Slovensku. Dohrkocem vlakom za pár hodín na mnou obľúbený Východ, strávim týždňovú dovolenku, ktorá ubehne skôr, ako si začnem uvedomovať, že som naozaj doma, a počas ktorej de facto nestihnem nič a nikoho ( o vybavovačkách na úradoch ani nevraviac) a odhodlaný zarobiť peniaze väčšie ako na Slovensku, vraciam sa na Stansted naspäť. A celý ten rituál absolvujem v štýle REPETE. Sloboda cestovania je krásna vec, ľudia žijúci v komunizme by to určite ocenili...
