Doprava vo Švédsku – ak za ňu môžeme považovať kone, voly, vozíky – bola radená vpravo až do roku 1734, kedy nastala zmena – tieto „dopravné prostriedky“ začali jazdiť vľavo. Prečo? Keďže väčšina populácie je pravoruká, pri potencionálnom kontakte dvoch nepriateľov (z drvivej väčšiny pravákov) na ceste bolo logické radiť sa vľavo, aby pravé ruky mohli byť použité na tasenie a držanie zbrane (kópie, meča, šable...) a aby sa tak protivníci dostali do čo najbližšej vzdialenosti z koňských chrbtov. Jazdenie vľavo vo Švédsku bude od tejto chvíle platiť vyše 200 rokov.
V roku 1916 švédsky parlament uzákonil jazdenie vľavo, ale v priebehu rokov 1920 až 1939 permanentne diskutoval o potencionálnej zmene smeru jazdenia, nakoľko okolité škandinávske krajiny a mnohé krajiny kontinentu jazdili vpravo.
Spoločenská diskusia na túto tému pokračovala a kulminovala v roku 1955, kedy vo Švédsku prebehlo celonárodné referendum. Tomu predchádzala masívna kampaň oboch táborov (vľavo – vpravo). Prívrženci jazdenia vpravo používali racionálne argumenty – ako je napríklad bezpečné predchádzanie, zosúladenie s premávkou okolitých krajín, ktoré je logické v prípade prepojenia automobilových trhov. Prívrženci jazdenia vľavo obhajovali dlhoročný zvyk jazdenia vľavo a svoju kampaň aj emotívne podfarbili – „Chcete vidieť svoju zabitú matku...?“ Referendum skončilo jasným výsledkom – Švédi jednoznačne deklarovali (83 %), že chcú ostať pri jazdení vľavo (za jazdenie vpravo hlasovalo iba 15 % Švédov). Napriek tomuto nekompromisnému kolektívnemu želaniu obyvateľov Švédska pokračovala silná lobby (najmä ekonomická) za zmenu smeru jazdenia – to viedlo až k momentu, keď švédsky parlament v roku 1963 uzákonil smer jazdenia vpravo. Premávka sa mala začať organizovať opačne (vpravo) od roku 1967. Začali prípravy s výrobou informačnej tabule o zmene smeru jazdenia a jej umiestňovaním po celom Švédsku
(tzv. Swedish National Traffic Safety Board). Spoločenské prípravy na zmenu smeru jazdenia začali, Švédi mali na to obdobie 1963 – 1967.
3. septembra 1967, ráno o 04:50, premávka vo Švédsku bola na 10 minút zastavená a presmerovaná z ľavej strany na pravú. Presne o 05:00 bola opätovne spustená – všetky dopravné prostriedky – od bicyklov po nákladné autá – začali jazdiť vpravo a sú tam až do súčasnosti.
Cesty, križovatky, kruhové objazdy..., to všetko podľahlo zmene dopravného značenia a okolo 360 000 tabúľ („The magic H“ – lebo značka mala tvar písmena H; [„Höger – po švédsky „pravý“] – informácia o zmene jazdenia z ľavej strany na pravú) bolo rozmiestnených po celej krajine. Povestnému dátumu – 3. septembra 1967 („The magic H date“) predchádzala celonárodná informačná kampaň. Väčšina áut mala na prednej kapote inštalované písmeno „H“, aby to upovedomovalo vodičov, na ktorú stranu (pravú) majú radiť svoje autá.
Počas 3. septembra 1967 („The magic H date“) - nedeľa - bol dočasne prijatý limit obmedzujúci rýchlosť v krajine – v zastavaných územiach, obciach 30 km/hod; na cestách mimo obce to bolo 50 km/hod. Počas prvého dňa jazdenia vpravo bolo nahlásených celkom iba menších150 nehôd. Nový systém fungoval presne a spoľahlivo. Celkové náklady spojené s touto zmenou činili v tej dobe 628 000 000 švédskych korún (ekvivalentom je suma 64 000 000 €).
„The magic H date“ znamenal, okrem iného, definitívny koniec neobmedzenej rýchlosti na švédskych cestách, ktoré boli do 3. septembra 1967 dovolené mimo obce. Rýchlostné limity sú od tých čias súčasťou švédskej premávky a je tomu tak až do dnes. Počet nehôd bol v tej dobe najnižší vo švédskej histórii. Prispelo k tomu aj zavedenie každoročnej štátnej kontroly vozidiel, čo prispelo k vyradeniu mnohých starých, technicky nevyhovujúcich vozidiel z premávky.
Počas septembra 1967 následkom dopravnej nehody vo Švédsku zomrelo 59 ľudí, do konca roka 1967 zomrelo následkom dopravnej nehody vo Švédsku 1 077 ľudí. Pre porovnanie situácie, v marci v roku 1966 (rok pred zmenou) zomrelo následkom dopravnej nehody vo Švédsku 99 ľudí a celkovo v roku 1966 zomrelo následkom dopravnej nehody vo Švédsku 1 313 ľudí. Pokles úmrtnosti na švédskych cestách môžeme vysvetliť tým, že vodiči boli v dôsledku novo prijatej zmeny smeru jazdenia viac obozretní, ostražití. Postupom času si však na jazdenie vpravo zvykli a stalo sa to pre nich rutinou, ako tomu bolo pred uzákonením zmeny. Občas sa stalo, ak vodič musel zareagovať na vzniknutú situáciu premávku okamžite, podvedome strhol volant do zlej – ľavej – strany.
V roku 1975 vo Švédsku uzákonili povinné používanie bezpečnostných pásov v autách, čo malo pozitívny vplyv na štatistiku dopravných nehôd. V roku 1977 bol prijatý zákon na povinné svietenie počas dňa vo švédskej premávke. Od týchto chvíľ sa bezpečnostné pásy stali štandardnou povinnou výbavou áut a denné svietenie sa stáva bežnou vecou prakticky vo všetkých civilizovaných krajinách.
V tomto období vo Švédsku pretrvalo zopár áut s volantom na pravej strane (väčšinou išlo o Britské značky), avšak americký vplyv bol ohromný a ľudia to akceptovali ako fakt bez toho, aby nad tým premýšľali. Zmena bola masová, celospoločenská. Medzi švédskymi autami do roku 1948 dominovali americké značky, v roku 1948 švédska značka Volvo zaujala vedúcu pozíciu na domácom trhu (z prvého miesta odsunula značku Chevrolet).
Na záver jeden paradox: švédske vlaky jazdia stále vľavo – ako spomienka na staré časy, spred 3. septembra 1967...
