Pohlavná aktivita stále predstavovala spoločenské tabu. Ľudia inštinktívne cítili za mocou sexu čosi zlé; stotožňovali ho s niečim negatívnym, pred čím mali prirodzený rešpekt a obavy. Podvedome ho spájali so silami ovládanými démonmi a zlými duchmi. Už u starých kultúrnych národov platil nepísaný zákon, že sex spôsobuje poškvrnenie, znečistenie, previnenie. Herodotos dokladá napríklad takéto svedectvá: „Starí Babylončania sa museli po pohlavnom akte vykúpať a priniesť vonnú obeť. Tú istú povinnosť mali starí Egypťania a Arabi. Kňazi Cheusorov v Malej Ázii nesmeli mať šesť týždňov pred sviatkom manželský sexuálny styk. Keď sa pred kuciom (kňazom) hoci len vo sne objavila žena, musel sa, dokonca aj v najtuhšej zime, vykúpať v rieke, avšak ani potom nesmel vykonávať svätý rituál, lebo v dôsledku zlého sna uvalil na seba ťažkú vinu.“ Samotný pohlavný akt – jediná možná cesta splodenia nového života – bol vnímaný ako moment prejavu neprajných síl. Všeobecne negatívna verejná mienka o sexualite človeka sa prejavovala v iracionálnych počinoch – napr. v oblasti od Malej Ázie po severnú Sýriu bola často prevádzaná tzv. „sakrálna kastrácia“. Ešte o niekoľko storočí neskôr sa nechal kresťanský spisovateľ, veľký grécky teológ starovekej cirkvi Órigenés (zomrel v roku 254 n.l.) vykastrovať, aby rozptýlil všetky pochybnosti o svojom panickom živote.
Čas plynul a postupne s rozmachom gréckej kultúry sa na javisko dejín dostával dobre známy helenizmus – to citeľne poznačilo našu „západnú“ kultúru a civilizáciu, vrátane nábožensva: nastala istá „názorová globalizácia“. Produkty gréckej kultúry sa z Peloponézu šírili a prenikli do Malej Ázie, Afriky i na Blízky Východ, kde splývali s domácimi kultúrami a jej prejavmi. Výsledkom tohto názorového ovplyvňovania bola vzniknutá predstava, že telo sa začalo intenzívne vnímať ako najväčší nepriateľ ducha; citeľne sa pristúpilo k degradácii všetkého telesného. Napr. Platón pohŕdal všetkým, čo sa nejakým spôsobom viazalo na telesnosť a jednostranne propagoval tézu o nadradenosti ducha – samotný Platón však tomuto zduchovnenému ideálu človeka neoddal celý svoj život: nevstúpil síce do manželstva, ale – ako sám priznal – mal družku na vysokej duchovnej úrovni, aby vyhovel svojej prirodzenosti.
Dichotómiu „telo – duch“ podporili aj stoici, ktorí kládli oslobodenie sa od vášní medzi najvyššie ciele, živili ostré protirečenie medzi telesnosťou a duchovným rozmerom ľudskej bytosti. Rímsky stoik Filón Alexandrijský (25 p.n.l. – 40 n. l.) presadzoval názor, že pohlavný styk smie slúžiť výlučne k splodeniu potomstva. Človeka chápal ako hriešnu bytosť, ktorý čistotu dosahuje askézou. Dá sa pomerne prehľadne načrtnúť, ako sa tieto názory dostali v priebehu historického času do kresťanskej mravouky v oblasti sexuálnej morálky. Od takýchto čiernobielych konštatovaní z úst vtedy uznávaných mienkotvorných autorít bol už len krok k tvrdeniu, že dobrovoľné bezženstvo je treba hodnotiť vyššie ako manželstvo, z ktorého sa zdegradovane stal len prostriedok na zachovanie ľudského rodu. Jednostranne sa zdôrazňoval a chybne interpretoval rajský príbeh o pokúšaní, podľa ktorého Adam musí zomrieť kvôli previneniu Evy; hriech na svet podľa takto indoktrinovane interpretovaných tvrdení priniesla žena, ktorá bola v tých časoch vystavená všeobecnému pranieru.
V priebehu dejín grécke názory na sexualitu prenikali stále viac aj do judaistických oblastí. Židovské náboženstvo – prvý monoteizmus, z ktorého priamo vzniklo kresťanstvo - bolo ovplyvnené historicky navrstvenou sumou názorov na sexualitu človeka – od tradícií starých národov, cez vklad filozofov klasickej gréckej filozofie (Platón, Aristoteles) a tiež helenizmom. Namä v starozákonnej knihe Levitikus je niekoľko odporúčaní, týkajúcich sa pohlavného života (Lv 15, 16; Lv 15, 18; Lv 15, 19 – 24; Lv 12, 2 – 5). Tieto odporúčania sa neobmedzovali iba na hygienu, stali sa aj kultovými pokynmi a nadobudli náboženský charakter: v tom zmysle, že spojenie s Bohom predpokladalo sexuálnu abstinenciu. Logicky sa pred týmito znečisteniami museli chrániť predovšetkým kňazi, inak by neboli hodní vstúpiť do kontaktu s božským.
Svätý Pavol, prirodzená autorita svojej doby, držal primát medzi ranými teológmi až do čias sv. Augustína (354 – 430). V otázke sexuality mal na vec prísny názor: v prípade sexuálnej lásky videl človeka vždy pred rozhodnutím, či sa chce spojiť s neviestkou alebo s Pánom Ježišom. Aj tu , podľa neho, platí: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom.“
Septimus Florens Tertullián (zomrel v r. 220), predstaviteľ patristiky, pokladal za najvyšší ideál panenstvo, „zasnúbenie s Bohom“. Povyšoval to nad manželstvo; považoval modlitbu (oficiálnu bohoslužbu) a pohlavný styk za nezlúčiteľné činnosti. Odtiaľ to je už len krôčik k zákazu ženby pre všetkých klerikov, ktorí vykonávali oficiálny kult pri oltári. Alexandrijský biskup Dionysios (zomrel v roku 264) napríklad vylúčil každú menštruujúcu ženu z prijímania, lebo prijímajúci musel byť čistý na duši i na tele. Taktiež alexandrijský biskup Timotheus napríklad jednej žene v dobe menštruácie, aby garantoval rituálnu čistotu, nedovolil krst. Tiež pokladal akt na konci týždňa za neprípustný, lebo manželia by neboli hodní v nasledujúci deň pristúpiť k prijímaniu. Svätý Hieronym (zomrel v roku 420) bol známy svojím prehnane asketickým životom a jediné východisko zo „zvrhlého“ vplyvu sexuality na ducha človeka videl už len v alternatíve: „Alebo sa modlíme a sme panicmi, alebo s modlitbou skončíme a slúžime rodine.“
Vidíme celkom zreteľne, že praktiky vedúce k nabádaniu k sexuálnej zdržanlivosti zo strany cirkevných predstaviteľov sa stupňovali v priebehu času a boli presadzované do praxe. To malo priamy vplyv na neskoršie etablovanie sa celibátu v západnej cirkvi, resp. to všetko sa vyuzívalo pri jednostranne vedenej argumentácii v prospech jeho neodkladnej nevyhnutnosti. Ten síce vstúpil do platnosti až o storočia neskôr (II. Lateránsky koncil, 1139), ale prvé náznaky po jeho zavedení sú citeľné u starších spoločenstiev, z ktorých kresťanstvo vzišlo. Zákon celibátu neuzrel svetlo sveta „len tak, sám od seba“, ale prirodzene, v zmysle historickej následnosti, vošiel do dejín a v učení rímskokatolíckej cirkvi sa nachádza doteraz, hoci v celých dejinách cirkvi spôsobuje klerikom problémy a v dejinách cirkvi niet hádam jediného cirkevného zhromaždenia (koncily, synody), ktoré by problém celibátu neriešilo. Problematika náboženstva a sexuality je stále otvorená, ako bola otvorená vždy... To všetko je potrebné vnímať ešte pred tým, ako sa do „celibátnej“ debaty pustíme.
