Ako tradične vychovaní Slováci nasmerujeme svoje kroky takmer každé nedeľné ráno do kostola.. Ako som sa proti tomu v puberte a rannej dospelosti búril (tzv. nedeľní kresťania), tak mi to teraz začína vyhovovať (forma sa pomaly dopĺňa obsahom).
Už pri prvej omši si priateľka spomedzi prítomných tvárí všimla jedinú, na ktorú sa uprela celou svojou osobnosťou a na ktorú je upätá doteraz. Priebeh omše (prvej i tých ostatných) je podriadený prítomnosti jedného pána v stredných rokoch. Už vtedy znervóznela, vyviedla sa z miery, zaskočená hľadela do tváre neznámeho človeka, ktorý čo by otcovi z oka vypadol. A nejedná sa iba o tvár – celkový zjav dotyčného pána viac ako náramne pripomína jej zosnulého otca: vek, výška, váha, silueta postavy, úsmev, vážnosť výrazu tváre, držanie tela, spôsob gestikulácie, mimika, vlasy (fraba, kvalita, účes), chôdza! Totálna podoba! Viem, že priateľka mala s otcom veľmi dobrý vzťah, že si rozumeli nad mieru a že jeho smrť v nej vyvolala obrovský žiaľ. Keď dcéra stráca otca, tam sú slová zbytočné. Pochopí len ten, kto to zažil.
Zmiešané reakcie, nálady a stavy, emocionálne výkyvy, radosť i smútok, úsmevy i stiahnuté hrdlo, nostalgiu i potešenie z okamihu čítam z tváre, keď na ňu pozerám počas omše, ako pozerá na spomínaného Angličana, ktorý nič netušiac sleduje priebeh obradov, pohodlne usadený v lavici kostola. Nie raz sa jej zalesknú oči! Vtedy ju pevne chytím za ruku, viem a cítim, že to potrebuje! Tohto pána voláme „oco“, na obrady chodí pravidelne každú nedeľu s manželkou a dvomi dcérami: podoba dcér je, chválabohu, úplne vylúčená – mám stokrát krajšiu frajerkuJ. A tak na neho týždeň čo týždeň hľadíme, ako spieva zo spevníka, ako ide na prijímanie, ako číta z lekcionára, ako chodí, ako kľačí, ako sa smeje, ako sa škerí, ako sa tvári, ako balí dcéram violončelo (hrajú v kostolnom zbore)... – príroda nám prihrala do cesty človeka, nenormálne podobného nebohému otcovi mojej priateľky. Bratia je málo povedať... Túto náhodu som sa rozhodol využiť – pár nedieľ dozadu som brával do kostola foťák, aby som „otca“ odfotil a daroval to priateľke. Nedarilo sa – raz ubzikol z omše skôr, inokedy ostával dlhšie, potom sa zase zdržal so zborom, kde hrajú jeho dcéry, tak organizoval nejakú zbierku pri vchodových dverách kostola a bolo hlúpe ísť za ním. Chcel som za ním prísť seriózne, tvárou v tvár – nie len tak ho „cvaknúť“ zboka ako paparazzi bez úcty na ulici. Až raz nadišla tá správna chvíľa: foťák už tradične pripravený, „otec“ osamote odkladal violončelo v bočnej lodi kostola a to som nemohol nevyužiť. Nazberal som chlapskej odvahy i odhodlania, podišiel som bližšie, zočil ma, podali sme si ruky, predstavil som sa, snažil som sa rozptýliť jeho prekvapenie, uviedol som ho do kontextu situácie - asi v tom duchu, že by som ho veľmi rád odfotil – je to pre moju priateľku, že sa veľmi podobá na jej zosnulého otca, a týmto gestom by nám urobil veľkú radosť a tak. Bol veľmi prekvapený, ale proti mojmu „cvaknutiu“ nemal nič. Tak som dotyčného sympatického pána odfotil, poďakoval mu aj v mene priateľky za ochotu a odišiel som spokojný von z kostola. Ukázal som priateľke, čo som spískal: bola naozaj rada. Oplatilo sa. Zmysel to určite malo, má a bude mať.
Spomínaného pána uvidíme v kostole ešte nie raz, ale po odchode z Anglicka na Slovensko nám ostane nielen v pamäti, ale aj na fotografii počas celého života. Bude sa na priateľku pozerať „otcovými“ očami z „otcovej“ tváre a aspoň virtuálne jej nahradí skutočného otca. Reálne to už, bohužiaľ, nepôjde...
Vďaka Ti, „oco“, (ne)známy človeče!
