Začnú s tým už v útlom detstve. Všetky plyšáky musia byť peknučké, mäkučké, milučké, na bozkanie. Pochopiteľné. Sú symbolom mláďaťa,ktoré treba ochraňovať. Máme to vrodené.
Dievčatká oblbnú ľahšie, lebo od malého mala je v nich ukrytý akýsi materinský cit. Túžba po dieťati. Samozrejme dokonalom, krásnom a šikovnom. Tak ho pre ne vyrobíme. Na tom nieje nič zlé.
Akurát, že to nieje celá pravda.
Keď takto cvičené dieťa zistí, že na svete sú aj ľudia menej pekní, nešikovný, všelijako postihnutí, deformovaní, je to preňho šok, aký prežil istý Guatama, neskôr zvaný Budha.
Škola hneď vedľa nášho paneláka bola preplnená, tak som dcéru zapísal v mieste, kde som robil. Integrovaná škola - chodili tam aj telesne dosť postihnuté deti. Ledva ju zaplnili, pretože hodne rodičov tam nechcelo dať svoje dieťa!
Predávať bábiky bez oka, alebo s jednou nohou kratšou, by nebol bohvieaký kšeft. Takže potiaľto to chápem.
Ale ktorý chorý mozog podstrčil deťom na hranie bábiku s tvarmi dospelej ženy, ktorá má také dlhé nohy, že by na nich nemohla chodiť, a na žirafom krku by neudržala hlavu!
Vylepšená realita - za hranicu reálneho.
A všetko okolo nej je dokonalé, a pokiaľ možno (aj nemožno) ružovučké, peknučké, sladučké.
Aj my chceme mať všetko dokonalé, predokonalé.
V záhrade trávnik ako zamat, na chodníčku bieloskvúci štrk, nikde ani zelinka. (Striekame každý týždeň) V jazierku nebudú riasy, ako by to vyzeralo! Šup tam 5l chémie. A keď opadne lístie - povysávať!
Nebudeme sa pozerať na kopu suchého, tlejúceho lístia! Čo na tom, že je to termoizolácia, že sa to rozloží na humus, že sa tam schová na zimu ježko alebo užovka. Nieje to pekné.
A povysávané dosypeme farebnou štiepkou.
Už chýba len tá ružová.
Ale už k nej veľa nechýba! Už robia fialové, červené, oranžové, bledomodré....
My nebudeme kopírovať prírodu. My si vyrobíme svoju!
Príroda podľa vzoru Barbie.
