Neverím, že ich nemá doma aspoň päť. Mrkacích, plačúcich, pijúcich
cikajúcich. S ozajstnými vlasmi, ako živé.
Veď to! Sú príliš ako živé a každý to vidí.
Ale túto vidí len ona. Len ona vie, aké má vlasy, prečo plače a kedy ju treba okúpať. A nikomu ju nepožičia! Ani mne, ani rovnako starej kamarátke.
Na vyblednutej fotografii sedím za stolom so starým otcom, a predo mnou sú na stole dve odbité ušká z hlinených hrnčekov. Možno moja prvá spomienka, ale viem, že to boli kone! Jeden bol biely, a druhý zelený. Strašne rád som sa díval ako sa naháňajú po kockovanom obruse a schovávajú sa za chlieb. Odvtedy som videl asi 400 000 rôznych koní. Ale 399 998 je zabudnutých.
Naša fantázia má väčšiu moc ako realita.