.Ale mohol. Príležitostí byť s ňou bolo dosť aj v práci,nebol problém pozvať ju na kávu, na obed, Zistil, že aj ona žije sama,nikdy nebola vydatá, s nikým sa nedokázala zblížiť, ani tradičnú najlepšiu kamarátku nemala. Ale k nemu sa správala akosi ináč, ako k ostatným kolegom, milšie, bližšie, jemnejšie, nie až tak chladne.
Až to jedného dňa vyplávalo na povrch. Nie nevyplávalo, vybuchlo, vystrelilo ako šampanské. Milovali sa ako pominutí. Museli dobehnúť čo zameškali, celú mladosť, romantické prechádzky, koncerty na ktorých sa držali za ruky,dovolenka pod stanom, stopom do Grécka, spoločné večere u nej doma, spoločné noci, spoločné rána.
Už neveril, že niečo také krásne ešte v živote zažije, že je niečo také krásne vôbec možné zažiť.Ani ona neverila.
Často odchádzala. Na pár dní, dva -tri týždne. Pracovali v cestovke, nečudoval sa.Niekedy povedala kam ide, niekedy nie. Tých nie pribúdalo. Vracala sa ešte bledšia, ba zdalo sa mu že aj chudšia, ako obyčajne. "Keď preletíš 6 časových pásiem dva krát za štyri dni, ani ty nevyzeráš ako Rambo" utešoval sa. Len tentoraz na otázku kedy sa uvidíme, odpovedala : Budeš prekvapený. A kam to bude ? Obrátila sa k nemu, pozrela mu do očí, a prekvapujúco vážnym hlasom povedala: To ti tentoraz nepoviem, ale ... išiel by si tam so mnou?
"S tebou kamkoľvek. Povedal, a myslel to vážne
. Dva týždne sa neozvala. Šiel pešo domov keď mu bolestivý kŕč zovrel srdce. Studený pot, a slabosť. Taká,že si musel sadnúť na chodník. Zavolal 158. Sanitka, ARO, pobiehajúce sestričky, všetci čosi hovorili jeden cez druhého, najčastejšie slovo "rýchlo". Počul slová akoby z veľkej diaľky, videl malú baterku, ktorou mu lekár svietil do oka. Potom už len tma. Čierno- čierna, hustá ako kolomaž.
A v tme sa ozval hlas:
Poď!
Kam?
Sľúbil si kamkoľvek, tak ideme.
Kto si?
Ešte ti to nedošlo?
Som smrť.
