Položili sme kvety, postáli, a prihovorila sa nejaká babka. Potom strýko, ktorého som si nepamätal, potom suseda z pred 20tich rokov.
Reči nebrali konca, tak som si išiel zapáliť pred cintorín. Za mnou vyšlo dievčatko so sviečkou v ruke, a pokúšalo sa ju postaviť zvonku na múr cintorína. Ale múr bol šikmý a popukaný, sviečka nie a nie stáť, až spadla a zhasla.
Počkaj. Sviečku postavíme sem, medzi dva stĺpy. Nesfúkne ju vietor, a je tam rovnejšie. A trochu ju zakvapkáme, aha takto.Teraz už nespadne a bude pekne horieť.
A za koho je tá sviečka? Veď tu nikto neleží!
Čo by nie! Viete koľko dinosaurov je v zemi pod nami?
Nechcel som jej pokaziť radosť, že tu určite žiadny.
Ale ľudia nepália sviečky za dinosaurov.
Veď nie za každého. Ale jednu za všetkých môžem.
Pravdaže. Jedna za všetkých sa môže.
Sviečka vo výklenku horela, a dievčatko k nej položilo za hrsť vyblednutých kvietkov.
Stáli sme tam, a bolo nám smutno z tej spústy dinosaurov ktoré nikdy neuvidíme.
