V nedeľu večer, keď už bývajú všetci doma, som sa vybral zháňať kľúče. Ten dobrý muž z Telecomu ani netušil na akú misiu ma vyslal.
Pani Urbanová doma nebola, bol som u nej zvoniť trikrát, na rozdiel od poštára. Svojej susedky som sa opýtal, kto ešte by tie kľúče mohol mať. Vraj pán Fidram z vchodu č. 11.
Zazvonil som na pána Fidrama pri vchode. Ozvala sa jeho žena, ktorá mi prezradila, že jej muž už päť rokov nerobí v bytovom družstve a žiadne kľúče nemá. Mala by ich mať pani Meserová z vchodu č. 9.
Ledva som sa stačil pani Meserovej predstaviť do vchodového telefónu, položila. Čo je na mojom mene také odstrašujúce, rozmýšľal som cestou domov. Doma som opäť skúsil susedu, či si nespomenie na ďalšie meno. Spomenula si a hneď som si spomenul aj ja. Jasne, pani Blažková, hurá na ňu!.
Vybehol som na šieste poschodie a zabúchal na dvere, možno trochu silnejšie ako by sa patrilo. Vari preto ich pani Blažková ani neotvorila, len mi spoza nich zakričala, že kľúče má pani Vaňová, ktorá si prehodila byt so svojou dcérou z vchodu číslo 9 a býva teraz vo vchode č. 15.
Šiel som teda do vchodu č. 15, ale na zvončeku meno Vaňová nebolo. Použijúc zvyšky zdravého rozumu som sa vrátil do vchodu č. 9, aby som zazvonil na jej dcéru, ale ani tú som tam nenašiel. Našťastie pani vykúkajúca z balkóna mi prezradila, že dcéra pani Vaňovej býva vo vchode č.7.
Samozrejme, žiadne meno Vaňová na zvončekoch vo vchode č.7 nebolo. Zamarilo sa mi, akoby niekto veľmi blízko šťavnato zanadával. Chvalabohu som si všimol, že spod jedného prelepeného tlačidla vykúka písmeno V. Pozrel som zboku a naozaj, bolo tam napísané Vaňová! Zazvonil som a mužský hlas mi oznámil, že jeho svokra pani Vaňová momentálne sídli vo vchode č.17.
Keď som začul hlas pani Vaňovej zo škŕkajúceho domáceho telefónu, znelo to ako anjelsky chór. Pre istotu som sa nepredstavil, a hneď som vyblafol čo chcem. „Kľúče mám, ale nemôžem vám ich dať.“ vyriekla ortieľ a so mnou sa zatočila zem. „Pán Rehák tam má veci, musí s tým súhlasiť.“
Vybral som sa za pánom Rehákom do vchodu č. 11. Po dlhom vypočúvaní zabrala informácia, že môj nájomca je jeho svat. Dokonca mal aj kópiu kľúčov, ktoré mi veľkodušne požičal.
Natešený som utekal k rozvádzaču. Tam som zistil, že kľúč od neho je rovnaký ako ten od vchodových dverí, ktorý som mal celý čas vo vrecku.
Čo k tomu dodať? Hádam len pre tých čo majú radi morálne ponaučenia: V živote sa veľmi veľa nabeháme, kým získame to, čo už dávno vlastníme. Hm, ale ako si to potom ceníme.
