Odbory a nízka cena práce na Slovensku.

Písmo: A- | A+

Na začiatok položím filozofickú otázku : Prečo je po 32 rokoch od nežnej revolúcie cena práce na Slovensku 3x nižšia, ako cena práce v priemere eurozóny, nie v Nemecku, v Rakúsku, ale v priemere?

Prečo je cena práce rovnako 3x nižšia v porovnateľných podnikoch, ako sú banky, energetické monopoly, obchodné reťazce, automobilky, či rafinéria, ktoré povedzme si pravdu nezbalia “švestky” a nikam neodtiahnu?

Tieto otázky z pravidla vždy pravidelne vyvstávajú pri ktorejkoľvek vláde, zvlášť pri konzervatívnych, pravicových vládach, ktoré začnú polemizovať s témami, ako takzvané, percentuálne vysoké daňovo-odvodové zaťaženie práce a zmenou daňového mixu, ktorej dôsledky si vždy odnesú zamestnanci. Navyše sa v súčasnosti pridávajú témy, ako zelená ekonomika a ochrana životného prostredia, alebo priemyselná revolúcia 4, ktoré znovu zaťažia obyvateľov ďalším daňovým zaťažením. Akosi politici a všakovaké zamestnávateľské think tanky prehliadajú rozdiel medzi percentuálnym a nominálnym zaťažením ceny práce na Slovensku. Bez zvýšenia ceny práce môže byť politik aj David Coperfield, ale lepší život obyvateľstva, ani spravodlivejší odvodovo daňový mix nevyčaruje. Záujem zvyšovať cenu práce by preto mal byť záujem každého politika, ktorý riadi štát.

Nástroj, ktorý vedia politici použiť pre tento ciel a vždy ho populisticky radi realizujú tesne pred voľbami, je zvyšovanie minimálnych nárokov pre zamestnancov v Zákonníku práce vo forme rôznych príplatkov, alebo zvyšovanie minimálnej mzdy. Stále sa bavíme o minimálnych nárokoch a minimálnej mzde a o hranici chudoby, ktorá postihuje stále viac a viac obyvateľstva Slovenska. 

Rovnako vedia politici paradoxne zvyšovať mzdy v štátnej správe v rámci kolektívneho vyjednávania s odborovými organizáciami, ale paradoxne píšem preto, lebo tento krok musí byť podmienený vyšším rastom miezd a tým aj nominálneho odvodu do štátneho rozpočtu zamestnancov pracujúcich v súkromnom sektore. Preto je na zamyslenie ,prečo mzdy v štátnej správe rástli v posledných rokoch rýchlejšie, ako mzdy v súkromnom sektore. Navyše, ak v ekonomicky silných firmách, reťazcoch, korporáciách, monopoloch od nepamäti fungujú odborové organizácie, ktoré práve majú exkluzivitu na vyjednávanie vyšších miezd, vychádzajúcu zo základných práv zamestnancov z Ústavy SR a zo Zákona o kolektívnom vyjednávaní. A tu sa dostávame k základnému problému nízkej ceny práce na Slovensku, ktorý môžeme smelo pomenovať, ako nízke požiadavky odborov na rast miezd a udržiavanie sociálneho zmieru, na ktorom majú predovšetkým záujem zamestnávatelia. Oprávnene si dávate otázku , kde ostal záujem zamestnancov?

Treba konštatovať, že od roku 1989 odbory neprešli žiadnou reformou a to platí pre celý postkomunistický blok, ako celok. V minulosti sme sledovali proces privatizácie podnikov na Slovensku, kedy odbory ticho súhlasili s formami privatizácie a v mnohých prípadoch to bolo niečo za niečo. Odbory boli súčasťou tejto privatizačnej mašinérie, kedy získali rekreačné zariadenia podnikov, ako aj podiel v Jednotnom majetkovom fonde /o ktorom sa mlčí/ a ďalšie výhodné dohody a benefity so zamestnávateľmi.
Posty v politike, v orgánoch štátnej a miestnej správy, ako všimné za pokojnú privatizáciu, netreba snáď pripomínať. Takýto stav vyhovoval privatizérom, odborovým funkcionárom aj politikom.
Zamestnanci sa oprávnene pýtajú, prečo sa odbory nezačnú správať nezávisle , ako odbory vo vyspelých západných krajinách. Prečo funkcionári odborov aj v súčasnosti dostávajú po svojom poslaní na čele odborov lukratívne posty, či na podnikovej, alebo politickej úrovni.

Zvlášť dnes, keď zamestnávatelia jednajú tvrdo voči zamestnancom, keďže sa dokázali veľmi rýchlo adaptovať v postkomunistickom, trhovom prostredí a vytiahnuť z tohto prostredia, len atribúty ranného kapitalizmu, nestačí robiť z pozície odborov len marketingové akcie vo forme “takzvaných” protestov pre politické strany, rekreačné zájazdy, kultúrne a športové aktivity, ako to bolo ešte za čias totality.

Dôsledkom tejto situácie je dlhodobý pokles organizovanosti zamestnancov v odboroch a žiadna sebareflexia funkcionárov. Navyše majú odborové organizácie uzatvorené so zamestnávateľmi rôzne utajené dohody o činnosti a zmluvné platové podmienky, tiež utajované pred samotnými členmi a zamestnancami, aj napriek tomu, že predseda odborového združenia je v podstate verejná, volená funkcia zamestnancami a tí majú právo vedieť za akých podmienok ich vlastný predseda zastupuje a za akých podmienok a dohôd odborová organizácia, ktorej sú členmi funguje u zamestnávateľa. Treba si na druhej strane uvedomiť, že je to výsledkom systému, ktorý tieto pravidlá zámerne takto nastavil.

Každý občan sa dnes pýta, prečo to je na Slovensku tak, že mzdy sú hlboko za očakávaniami zamestnancov a mnoho mladých ľudí uteká do zahraničia. Odpoveď je jasná, je to nečinnosť odborových organizácií, keďže tieto majú vytvorené podmienky zo zákona, ale tieto možnosti Zákona o kolektívnom vyjednávaní nevyužívajú. Odpoveď si dajte sami, ale myslím si, že len zmenou Zákonníka práce a reformou odborových organizácií vieme my všetci tento stav v spoločnosti zmeniť. Aj keď tento článok možno vyznieva, až veľmi kriticky voči odborom, zamestnanci si musia uvedomiť, že riešením pre zmenu je ešte väčšia odborová angažovanosť práve každého z Vás zamestnancov, či už v tradičných odborových organizáciách, alebo v novovytvorených nezávislých odboroch.

Ono sa ľahko kritika vyslovuje, ale riešenia oveľa ťažšie realizujú, keďže zamestnanci vidia len ten povrch tejto problematiky a neuvedomujú si, že je to práve systém, ktorý túto spavosť odborov podporuje a každými ďalšími voľbami sa zdokonaľuje. Je to neustály politický systém, ktorý nastavil Zákonník práce práve v tých paragrafoch, ktoré nastavujú vzájomné vzťahy medzi odbormi a zamestnávateľmi tak, aby boli odborové organizácie lojálne voči zamestnávateľom a udržovali sociálny zmier.A odbory tieto pravidlá za cenu pohodlia využívajú. Stačí si spočítať množstvo uskutočnených štrajkov za posledných 32 rokov na prstoch jednej ruky a vyjde Vám odpoveď na otázku v prvej vete tohto blogu.

Dnes je úlohou hlavne novovznikajúcich, nezávislých odborových organizácií dostať odborovú činnosť z hlavy na nohy, získaním čo najväčšej podpory od zamestnancov a tým najsilnejší vyjednávací potenciál a tlak voči zamestnávateľom a rovnako voči štátu na zmenu pravidiel. Treba si uvedomiť, že zákony, ústava, ako aj medzinárodné dohovory sú na strane zamestnancov a zamestnávatelia to dobre vedia, preto sa nebojme a začnime využívať naše práva. zdvihnime moc zamestnancov a dosiahnime rovnaké mzdové a životné podmienky, aké má vyspelá Európa.

Sme na začiatku cesty a všetky začiatky každej zmeny, v histórii boli ťažké. Dnes vieme, že na konci cesty bude úspech, lepšia životná úroveň a pracovné podmienky všetkých zamestnancov.

Ján Sýkora

Odborový aktivista,

Predseda OZ ČLEN

Skryť Zatvoriť reklamu