Napätie stúpa. Presuny ruských vojsk sú počuť až na Aljašku. USA trošku kolíše čo má robiť, niektoré krajiny pomaly ale isto posielajú Ukrajine aspoň symbolickú pomoc a u nás si zase myslíme že sa nás to netýka. A bojíme sa !
No nebojíme sa cez stotisíc ruských vojakov a ťažkej techniky ktorá ohrozuje bezpečnosť nášho východného suseda. Nebojíme sa ani toho, že sa križujú záujmy medveďa ktorý si našiel definíciu revizionizmu s podmienkami (aj našej) suverenity ktorú si mnohé Európske krajiny vedia ustrážiť len vďaka NATO. A už vôbec sa nebojíme toho že by sme mohli byť ďalší na rade. Veď aj keby – Keep calm, Ivan už tu raz bol.
Čoho sa bojíme je fakt že by nám sem mohli prísť spojenecké vojská, s ktorými spolupracujeme už 18 rokov. (Viem, na 23 rokov spolupráce s Rusmi sa to zatiaľ nechytá).
Bojíme sa že ak prídu spojenecké vojská, začne sa okupácia ! Prepáč Litva, aj naši delostrelci si chceli niečo znormalizovať.
Bojíme sa že sa staneme spolu-terčom. No bez akejkoľvek morálnej škrupule v tom necháme Ukrajiny vykúpať sa až po okraj. Hráme sa na piesočku ale lopatky nepožičiame. Dokonca ani kamošom.
Och, a potom niektorý z nás by si mali zistiť význam slova oxymoron. Lebo na jednej strane kričať ako spojenci presúvajú zopár jednotiek (O armádach ani nemôže byť reči) aby aspoň symbolicky prezentovali Ukrajine a Rusku odhodlanosť sa brániť, a na tej druhej zase pripomínať Mníchovskú konferenciu 1938, a síce že sa západný spojenci(?) za nás nechceli biť ako argument prečo západ vlastne nepodporovať -To je úlet do stratosféry. Okrem iného nepochopenie historických súvislostí a najmä faktov. A zabúdať pri tomto absurdnom argumente na 1968 ? Uff...
Chcel by som žiť v takomto prázdnom svete. Zdá sa byť, no, jednoduchší.
Faktom ostáva práve to, že rok 1938 (a zopár rokov predtým) je najväčším mementom toho, prečo sa zlu a antidemokratickým silám neustupuje. Pretože kým demokracia dúfa v kompromis. Totalita už rozmýšľa ako víťaz.
