Bol som v Košiciach s priateľkou. Kvôli vyšetreniu som sa zobudil skoro ráno, snáď o piatej. Po prečítaní si správ som okamžite dostal ten pocit, ktorý človek dostáva len keď vie že, sa mu vytvorila "core memmory" – teda okamžik ktorý sa mu hlboko vryje do pamäti. Viem presne čo som v ten deň robil, pamätám si snáď každé emočné spektrum ktoré mi prešlo hlavou.
Bol 24. Február a Rusko napadlo Ukrajinu.
Správy, názory či komentáre som hltal každú jednu voľnú chvíľu. Rozprával som sa o tom s mamou, s priateľkou, s taxikárom. Rozprávali sa o tom ľudia na ulici, v električke či v nemocnici.
Neskôr sme sa chcelit trochu vyvetrať, a tak sme si na hlavnej ulici našli kaviarničku. Po hodinovom sedení a pri platení nás vyrušil vrava ľudí – študentov či dospelých Ukrajincov tvoriac si svoj malí protest proti vojne. Zakaždým keď spravili kolečko, sa dostavil podobný efekt ako keď sa snažíte postaviť snehuliaka. Ľudia sa nabaľovali a nabaľovali a sila ich hlasu stúpala a stúpala. Pridali sme sa.
V tej mase neznámych ľudí, sme cítili strach či šok z situácie. No aj odhodlanie jej čeliť. Zopár ukrajincov sa na pár okamihov odlepilo od protestu, a so slzami v očiach volali domov.
Ak by sa ma niekto spýtal čo je demokracia či sloboda, vtiahol by som ho do podobných davov. Prítomnosťou svojou, a prítomnosťou zopár desiatok ďalších Slovákov, sme chceli vyjadriť že nie sú sami. Že na nich myslíme.
Vo večerných hodinách sa protest zastavil. Niekto z ukrajinských študentov mal plamenný prejav, zakričalo sa pár výrazov a človek mal pocit že sa ľudia ešte viac zomkli. Nebolo neznámych.
Boli už večerné hodiny, a ja som naliehavo musel ísť do Auparku vytlačiť ešte zopár dokumentov... Cítil som sa ako úbožiak. Venovať im zopár desiatok minút svojho času, zatlieskať im za pár ich názorov - to bolo maximum, čo som pre nich mohol v ten deň spraviť.
Skúsil som si len matne predstaviť, v čom by bol môj deň iný, ak by sa invázia nekonala.
Asi v ničom. A to ma najviac zabolelo.
Neskutočná malosť, nemožnosť zo svojho miesta a za pomoci svojej vôle aspoň trochu pohnúť dejinami. Keď niekto raz povedal že história zametá najmä tých malých, viem presne ako to myslel.
Ukrajina trpí aj kvôli nám. Stáva sa našim svedomím no ešte dôležitejšie – stáva sa pre nás mementom. Ako veľmi je len tenká hranica toho, že som vlastne mohol niekam tie papiere ísť vytlačiť.
Že nemusím volať svojej mame či je v poriadku. Že nemusím hľadať najbližšie úkryty. A že hypotetická otázka - či by sme vedeli siahnuť po zbrani a bránili svoju vlasť - ostáva len hypotetickou.
Pomáhajme preto ako veľmi sa dá, a kde všade sa dá. Už len malá diskusia pri pive či na sociálnej sieti, s voličom SME*U alebo prívržencom Ruska môže pre zajtrajšok tejto krajiny spraviť nesmierne veľa. Možno dokonca viac ako si vieme predstaviť.
Sláva Ukrajine !
