90:60:90 sú pekné miery. Väčšina chlapov (asi 96%) pri takejto konštante zajasá. Ale čo tak 30:50:30? Viete si predstaviť žiť celý dlhý život s niečim podobným? Ja nie. Napriek tomu všetci s tým nevedomky žijeme, bez ohľadu na dĺžku života.
Jedná sa o predpokladanú dobu, za ktorú sa nám vyčerpajú prírodné zdroje, konkrétne ropa - zemný plyn - uhlie. Hrozba pádu civilizácie je pekný strašiak, a tak v kontexte minulých blogov sa pozrime aj na tieto doom-konštanty, ktoré nás sprevádzajú už vyše stovky rokov.
1. Trochu histórie
Civilizácia prechádzala niekoľkými zmenami v spôsobe získavania energie. Najdlhšia etapa bola doba “drevená”, kedy varenie, remeselná výroba aj samotná ochrana pred chladom bola založená na nazberanom alebo dovezenom dreve. V púštnych alebo horských oblastiach sa dalo improvizovať trusom domácich zvierat, rastlinnými zvyškami alebo rašelinou, ale základom energetickej spotreby bolo mnoho tisíc rokov drevo.
V malej miere už skôr, ale prevažne až od osemnásteho storočia (a celosvetovo až toho ďalšieho) sa začalo prechádzať na inú formu dreva - uhlie. Uhlie sa nachádza prakticky celosvetovo, pričom vtedajšia doba mala ohromné šťastie, že práve Európa a východná časť USA je naň - na rozdiel od ropy a plynu - obzvlášť bohatá. Vznikajúca priemyselná revolúcia a nárast vedy ako hybného prvku poznania išla ruka v ruke práve s objavom rozsiahlych ložísk uhlia. Napriek proklamovanej myšlienke, že vynález parného stroja (polovica 18. storočia) spôsobil skutočnú revolúciu, tú spôsobil v podstate až jeho prerod na parný vlak (o sto rokov neskôr) - prácu v priemysle už od čias Rímskej ríše zastávala vodná energia, prípadne tá veterná. Stroj na kolesách bola však v časoch Stevensona úplná novinka, rovnako ako stroj v trupe lode, ktorý nebol závislý na pohone svalmi alebo nevypočítateľného vetra. Práve táto kombinácia (dopravný prostriedok plus fosílne palivá) umožnili v 19. storočí tú pravú revolúciu. Celé tisícročia bol rekord v rýchlosti presunu pár kilometrov za hodinu - rímske pešie jednotky, akýsi etalón efektivity, sa v prípade bežného presunu hýbali cca 30 km za deň, v prípade zrýchleného pochodu 50 km za deň. Posun po Európe trval celé mesiace a ak ste potrebovali presunúť voľné légie z Británie do trebárs vzbúrenej Panónie, desaťtisíce vojakov mohli prísť po funuse.
V dobe bronzovej sa “vyvinul” ako dopravný prostriedok kôň a konský povoz, ktoré dokázali rýchlosť približne zdvojnásobiť (na krátkych vzdialenostiach ešte zvýšiť). Od doby bronzovej až do čias štúrovcov to bol však limit, ktorý mohli migrujúci ľudia dosiahnuť. Ešte dekády po Štúrovi sa rozsiahle planiny západu USA osídľovali na povozoch, ktoré putovali niekde z východu aj štvrť roka. Presun tovarov (kožušín, dobytka, rúd a zlata) bol extrémne drahý.
Situáciu ale zvrátil práve Stevensonov vynález, ktorý nám umožnil dosahovať obrovskú rýchlosť - nielenže boli vlaky už počas americkej občianskej vojny podstatne rýchlejšie ako kone, ale nebolo ich treba ani každých pár hodín prepriahať. Presun z východného pobrežia na západné trval zrazu dva až tri dni, čo umožňovalo v prípade vojny zasiahnuť podstatne rýchlejšie ako celé stovky generácií predtým. Cena tovarov zlacnela, pretože ste neboli závislí na prepriahaní a tokoch trvajúcich týždne.
Celý tento radikálny posun bol ale závislý na prísune uhlia ako zdroja energie - a uhlia bolo dosť. Toto médium sa tak vypracovalo, že na prelome 19. a 20. stotočia jeden z podnikateľov mohol bez hanby prehlásiť “Uhlie rozhoduje o všetkom”.
Nasledovalo dvadsiate storočie, počas ktorého sa budoval priemysel aj tam, kde dovtedy civilizácia poriadne nezavítala. Zasa za to vďačíme parným strojom v trupoch lodí a kotlom na železnici. Industrializovalo sa všetko - aj vojna. Prvá svetová vojna bola opotrebovávacia a mocnosti Osy padli na tom, že nedokázali držať krok s priemyslom nepriateľa. Commonwealth, Francúzsko a USA mali proste vyššiu efektivitu ako Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Turecko, takže vážky na fronte sa proste skôr či neskôr aj napriek kapitulácii bolševikov preklopili správnym smerom.
To sa ale už do popredia dostával zatiaľ malý, no rýchlo rastúci konkurent uhlia - ropa.
Ropa má tiež celosvetové náleziská a takisto pochádza z dôb dávno minulých, avšak jej využitie aj vlastnosti ju predurčili na úplne iné využitie. Málokto vie, že prvá komerčná rafinéria nebola v USA ani na blízkom východe ale kúsok od slovenských hraníc, v poľskom mestečku Krosno, kúsok severne od Bardejova. Už v roku 1856 tu miestny lekárnik, Ignacy Lukasiewicz, postavil prvé zariadenie na výrobu petroleja do lámp. Onedlho boli objavené nové ložiská v Pensylvánii a azerbajdžanskom Baku. V druhom spomínanom meste sa začalo ťažiť aj zo dna mora a bratia Nobelovci tu použili prvý ropný tanker na prepravu surovej ropy. Vynález spaľovacieho motora a jeho rozšírenie sa okolo prvej svetovej vojny prehodil výhybku v určení tejto tekutiny a čoskoro sa čoraz viac ropy spotrebovávalo na produkciu benzínu a dieslu. Druhá svetová vojna už vďaka tomuto faktu nebola statická, naopak, boje
sa odohrávali nielen na obrovských plochách, ale v rozpätí pár hodín boli tisíce pilotov schopných zhodiť ohromné množstvá bômb na mesto položené tak ďaleko, že predtým by kavaléria musela k nemu putovať celé týždne. Tankové sily generála Guderiana a neskôr aj ruských veliteľov mohli ráno vyraziť z miesta A a večer zabíjať pechotu po stovkách 60 a viac kilometrov ďaleko. Netreba dodávať, že za čias legionárov, mongolských jazdcov ani generála Custera (a dokonca ani v časoch Verdunu) by niečo také nebolo možné ani vo sne. Dokonca aj jeden z faktorov vypuknutia a smerovania vojny bola dominancia mocností Osi nad ropnými ložiskami v Malajzii, Barme a na Kaukaze. Nemecká tanková prevaha často kolísala na jednoduchom fakte, že sa na front nedodalo dostatok benzínu. Nemecké prúdové stíhačky často stáli na zemi a Mustangy ich kosili po tuctoch, pretože nebolo paliva. Ponorková ofenzíva pozdĺž japonského pobrežia rozbila zásobovanie cisárskej armády, vďaka čomu sa musel priemysel preorientovať na palivo vydestilované z korienkov borovíc! Údajne až okolo milióna žien a detí muselo prejsť na tento štýl získavania paliva - Japonsko je holt práve na tento zdroj chudobné...
Revolúciu v zásobovaní ropou spôsobili až obrovské náleziská v Perzskom zálive, ktoré tu objavili Američania po druhej svetovej vojne. ARAMCO, spoločný arabsko-americký projekt, zrazu sedel na stovkách miliárd barelov ropy a tisíckach kilometrov kubických zemného plynu (vtedy vlastne len zbytočného odpadu pri ťažbe ropy). Z USA ako dominantného producenta ropy sa stal dovozca a produkcia sa preklopila hlavne do týchto pár arabských a jednej perzskej krajiny (so všetkými prevažne negatívnymi dôsledkami).
Čo chcem v tomto bode prízvukovať je fakt, že skok na ropu nenastal preto, pretože dochádzalo uhlie. Uhlia boli stále stovky miliárd ton (a odvtedy sa našli ďalšie podobné množstvá) v známych zásobách. Výhody ropy (ľahká preprava potrubiami a tankermi, mnohoraké využitie a ľahká dostupnosť - na ťažbu ropy nepotrebujete stovky baníkov kilometer pod zemou a ani vás pri ropnom vrte pri Gajaroch nezasype hlušina) proste znížila v rastúcej spotrebe význam uhlia, ktoré sa zredukovalo prakticky iba ako palivo v menej rozvinutých oblastiach a v elektrárňach. Dnes si neviem príliš predstaviť, že pôjdeme z BA do KE parným rušňom rýchlosťou jedna otočka za deň (ja síce takýto pocit mávam dosť často, ale to je o inej téme) v chuchvalcoch dymu; vlak nemusí byť špeciálnym železničným zamestnancom hicovaný osem hodín pred štartom, aby sa vôbec rozbehol.
Lenže práve “skvelosť” ropy a jej pomerne nesymetrická distribúcia po svete spôsobila problémy. Je pravdou, že ropu nájdete takpovediac všade okrem Vatikánu. Slovensko, ktoré nie je považované práve za emirát, má týchto zdrojov niekoľko, Maďari, Česi, Rakúšania a Poliaci majú väčšie zásoby ako my, Rumunsko je dokonca vývozcom. Také Albánsko by mohlo byť za komunizmu citeľne bohatšou krajinou, len Enhver Hodža (nemýliť si s Milanom a Ondrejom) proste staval bunkre miesto toho, aby rozvíjal najväčšie európske suchozemské ložiská. Nuž, komunista v praxi.
Skončilo to tak, že Arabi poďakovali Američanom zato, že ich vyviedli z doby kamennej do druhej polovice 20. storočia a ARAMCO si znárodnili. Asi si nepočínali zle, keďže sa z rozvojovej krajiny dostali na jednu z najbohatších krajín sveta, ale nebolo to pekné - a hlavne múdre. Arabi síce zrazu mali v ruke eso, ale nevedeli ním dobre narábať. Miesto diverzifikácie ekonomiky na viac zdrojov majú väčšinu príjmov výlučne z ropy a plynu, a ich HDP stúpa a klesá podľa toho, ako sa na trhu vyvíjajú ceny týchto komodít. I tak si však trúfli ukázať svetu prostredník a spôsobili prvú (1973) a druhú ropnú krízu (1979). Vďaka celosvetovému naviazaniu na ropu mali tieto šoky následný vplyv na všetky zdroje energie a prejavili sa recesiou.
Motýlí efekt sa prejavil ale aj v tomto prípade a Saudi si týmto podrezali konár pod zadkami. Nasledovali dekády horúčkovitého hľadania ropy v iných lokalitách sveta, prieskum nekonvenčných ložísk a ložísk na dne mora. Kým dovtedy sa ťažilo prednostne na súši a len občas sa dalo ťažiť na dne okrajových plytčín, práve nárast cien ropy a obavy o energetickú bezpečnosť sa podpísali nad zvládnutie týchto technológií. Ešte v 60. rokoch Arthur C. Clarke písal, že po roku 2000 by sme mohli zvládnuť ropné vrty v otvorenom mori - zvládli sme to ešte v tej istej dekáde. Dnešné náleziská ropy a plynu v Severnom mori a Mexickom zálive sú dôsledkom tohto vývoja a ropných šokov dekádu po Arthurovi.
Čo nasledovalo potom je známe - plyn sa prestal spaľovať ale využil sa ako zdroj energie a dnes prechádzame kvôli uhlíkovej stope z uhlia na plyn masovo (myslím, že zasa robíme tú istú chybu ako Američania s ARAMCO-m). Plyn sa stáva čoraz väčším hráčom na poli energie a zasa sa dostal do fázy zbrane, kde napríklad Rusi vlastne už nič okrem neho na politickom stole nemajú (ale o to viac ho využívajú a vydierajú ním Európu).
2. Zásoby ropy, plynu a uhlia
Ako som písal vyššie , zásoby sú celosvetové, ale problémom je nerovnomerný objem zásob. Kým v uhlí je Európa bez Ruska sebestačná na stovky rokov, v plyne a rope už nie. Práve tieto dve komodity nám chýbajú natoľko, že na poli výdajov európskych ekonomík tvoria predné položky. Zasa - nie je to až taký problém (Rakúsko nekrachuje kvôli rafinérii vo Swechate), ale cashflow smeruje do krajín, ktoré nie sú práve kompatibilné s našimi. Dominantné oblasti sú Rusko, krajiny blízkeho východu a Venezuela, plus niekoľko krajín Afriky a oblasť spojených štátov okolo Texasu (ten má historicky najväčšiu produkciu podľa niektorých zdrojov a prekonáva aj Saudskú Arábiu a Rusko). Krajiny vyvážajúce ropu založili v roku 1965 OPEC, miestami nefunkčnú spoločnosť, ktorá má najväčšiu slávu za sebou. Tento oligopol síce umožňoval manipuláciu s cenou ropy podľa ľubovôle členov, ale toto už neplatí a niektoré krajiny z neho vystúpili; dvaja dominantní producenti nikdy ani nevstúpili a z dvadsiatky najväčších producentov polovica v zoskupení nie je.
Cena každej komodity je určená ponukou a dopytom. V prípade fosílnych palív dopyt samozrejme je veľký, ale je aj ponuka dostatočná? Túto otázku si dávali ľudia už v časoch prvej svetovej vojny, keď väčšina ropy smerovala na osvetlenie petrolejkami. Tú istú otázku mohli počuť o storočie skôr, keď sa v Anglicku zamýšľali nad ložiskami uhlia. A tú istú otázku dostávame z médií často aj my. Treba si ale povedať jeden fakt: kým pred sto rokmi sme mali podľa niektorých z odhadov ropy na 30 rokov a uhlia na 50 (všetko v dosahu jedného ľudského života), po druhej svetovej vojne napriek značne zvýšenej spotrebe (a napriek miliardám barelov, ktoré už boli fyzicky spotrebované) sa udávali zásoby znova na 30 rokov v prípade ropy a 50 v prípade uhlia. Cenové skoky za dvoch ropných kríz udali to isté - cena rastie, pretože ropy nie je dostatok a do pár dekád nám dôjde (a nastane Armageddon). Po revolúcii som už ako školák a stredoškolák čítal, že ropa sa minie o 30 rokov a uhlie o pol storočia (plus plyn o cca tridsať rokov), kým na začiatku milénia na vysokej škole nám hovorili to isté, a to napriek rozdielu vyše dekády. Guru slovenských doomsayerov, trojÁčkový alarmista Alexander Ač sa pred približne siedmymi rokmi zaprisahával, že ropa nám dôjde už-už a vlastne sme v stave, kedy sa produkcia prudko zníži, čo bude mať za následok prudký nárast cien energií, ešte prudší nárast cien potravín, hladomor, vojny, genocídu, hyperinfláciu, vymieranie bábôčiek v Mexiku a čojaviemčoešteďalšie. Proste sa nám mal svet rozsypať. Jeden z jeho obľúbených zdrojov bola stránka oilpeak.cz, ktorú som tiež pred cca 12 rokmi často sledoval. Ako dôkaz klesajúcej zásoby ropy nám Alexander dokonca dal asi desaťprúdovú diaľnicu preplnené autami - len sa zistilo, že je vyfotošopovaná a prúdy su len dva. I tak to ale “dáva” logiku - nič nie je rovnako pádnym dôkazom nedostatku ropy ako preplnená diaľnica, rovnako ako nič nie je jasnejším dôkazom hladomoru ako epidémia obezity... Mimochodom, oilpeak.cz je akosi pod tiažou faktov zrušený už pár rokov - asi im došiel dych.
Lenže chyba lávky: od Šaňových prvých blogov uplynulo štrnásť rokov a nielenže nedošla ropa a plyn, ale nenastal ani hladomor, ani vojny o zdroje, ani nezdraželi pohonné hmoty tak, že sa nám neoplatí cestovať po svete.Katastrofa sa nekoná.
Aká je teda situácia dnes? Logika by vravela, že ropy aj plynu je na Zemi určité konečné množstvo (zabudnime nato, že oba zdroje sa pomaly obnovujú a rátajme s nimi teraz ako s neobnoviteľnými zdrojmi). Tým pádom sa nám nedá počítať s nárastom zásob, tak ako sa nám nerozkotia párky v chladničke ani zaváraniny v komore. A tu sa dostávame na jadro problému - zásoby zdrojov sú síce konečné, ale naša znalosť je nedostatočná. Ako dieťa som si myslel, že za kopcami, kde väčšinu života bývam, je koniec sveta (povedal mi to sused, starý partizán a dosť známy huncút). Ako školák som už chodil krížom cez kopce na hrad a koniec sveta som nevidel. Z kopcov boli vidieť Bohunice, neskôr som rozoznal Nitru a Vtáčnik. Koniec sveta v nedohľadne. Ak môžem použiť túto paralelu aj na ropu a plyn, my sme v štádiu, že sme preskúmali úpätia Karpát, ale nevieme, čo je za nimi. Za nimi je samozrejme ďalší kus sveta (“ďalší zdroj”), ale nie koniec. Každým ďalším poznatkom, každou ďalšou technológiou sa dostávame tam, kde sme predtým neboli schopní dovidieť.
Najviac ropy sa vyťažilo súhrnne v Texase a priľahlých amerických štátoch. Pred 70 rokmi by nikto nepovedal, že niekde v púšti a na dne Perzského zálivu je nejaký významný zdroj - ale on tam bol a dnes je produkcia odtiaľ vyššia ako na prériách. Kto by povedal, že Nórsko bude dominantným producentom ropy v Európe (nerátam Rusko) - ale ono sa stalo. Kto by povedal, že GB bude takmer sebestačná, hoci je jedna z najsmädnejších krajín - ale tak ako Nórsko, aj Británia sa kukla na dno mora a našla desiatky ropných polí. Mexiko, Angola, Austrália, Thajsko a ďalšie krajiny postupom času nachádzali nové ložiská a takýto trend pokračuje aj ďalej. Nikto negarantuje, že do prvej desiatky sa čoskoro dostane nejaký doterajší lúzer a zosadí člena OPEC-u. Stačí správny prieskum a supergigantické ložisko bude na svete (teda nie na svete, to už je milióny rokov. Bude nám na očiach).
Takže koľko tej ropy máme k dispozícii?
To nevie nikto. Dlhodobé odhady hovorili o ropnom zlome niekedy o 30 - 50 rokov. Potom sa však zistilo, že mnohé predtým vyčerpané ložiská nie sú vyčerpané; technológia sa zlepšila a to, čo predtým muselo zostať v zemi, dnes dokážeme vyčerpať von. V každom poli totiž je frakcia, ktorá je pre tú-ktorú technológiu nedotknuteľnú. Technológia ale ide dopredu - dnes nemáme ENIAC ani Ford model T, nelietame na Tante Ju ani Messerschmidtoch. To isté platí aj pre sektor produkcie ropy a plynu. Dnes dokážeme doťažiť z “vyčerpaných” ložísk ďalšie miliardy barelov čierneho zlata - a zasa, to nie je nová ropa, to je ropa, ktorá tu bola, ale bola pre nás nedosiahnuteľná.
Čo nás ale najviac zaujíma, je rozsah a obsah polí na svete. Ak máme niekde ropné pole, čo ma stotisíc barelov ropy, nebudeme kvôli nemu budovať infraštruktúru. Ak máme objem ropy milión barelov, otvoríme toto pole len vtedy, ak sú nízke náklady na ťažbu a vysoké ceny ropy na trhoch. Pri množstve stoviek miliónov barelov otvoríme plávajúcu platformu ako v Mexickom zálive. Pri objeme miliárd barelov sa nám oplatí vŕtať v Arktíde, pretože vysoké náklady na vybudovanie infraštruktúry aj na pracovnú silu sa nám náklady vrátia vo forme vyššej produkcie. Koľko teda máme na svete ťažiteľných ropných polí? A tu sa dostávame k dvom bodom:
a) toto číslo varíruje podľa ceny ropy,
b) počet ťažiteľných polí nepoznáme, pretože veľká väčšina povrchu Zeme nebola ropnými prospektormi ani len ťuknutá.
Tak nám ostáva vychádzať len z toho, koľko polí a s akým objemom (dnes) vyťažiteľnej ropy poznáme (treba brať do úvahy, že dnešná spotreba ropy je niekde na úrovni +- 80 miliónov barelov denne a nepatrne narastá).
Zistíme, že dnes známe polia majú obsah viac ako 1,5 bilióna barelov (čiže tisícpäťsto miliárd, aby ste si nemysleli, že len zle niečo prekladám). To pri dnešnej spotrebe značí vyčerpanie o 51 rokov. Ale pozor - zasa opakujem, že sú to dnes známe polia a dnes vyťažiteľné zásoby, nie celkový objem ropy dostupný na celom svete.
A tu sa dostávame k dôvodu, prečo OPEC ako neviditeľná sila za ropným trhom je a bude nefunkčný - sedí na dominantných ložiskách konvenčnej ropy, nie všetkej ropy.
Pred pár rokmi boli USA dominantným dovozcom a spotrebiteľom ropy. Napriek rozsiahlym ložiskám v Texase, Oklahome, aljašskom North Slope, Montane, Dakotách a Wyomingu museli dovážať veľkú časť tejto tekutiny, čo im negatívne ovplyvňovalo rozpočet a zamestnanosť. Lenže limity civilizácie nie sú ohraničené hranicami Zeme ale hranicami vedomostí - dostali sme sa do štádia, kedy dokážeme ťažiť aj iné formy ropy - ropné bridlice.
A práve tu nastáva ten zlom. Ropných bridlíc je na svete násobne viac ako samotnej konvenčnej ropy, čo umožňuje natiahnuť potenciálnu spotrebu čierneho zlata o stovky rokov dopredu. Naše “ideálne” miery 30-60-30 sa tým pádom rozpadajú, pretože len ropy sa zvládnutím tejto technológie našlo možno do roku 2500 (aj pri zohľadnenej rastúcej spotrebe). Čo je navyše skvelou správou, že ropné bridlice nie sú viazané na konkrétne nedemokratické režimy v Perzskom zálive a na východ od Donu, ale sú vo veľkej miere aj v demokratických krajinách. Len na rozmedzí Wyomingu, Colorada a Utahu je formácia Green River, známa skôr nálezmi miliónov rybičiek z obdobia eocénu, ktoré sa stali najhojnejšou fosíliou sveta. Toto ložisko ale obsahuje podľa odhadov 1,5 - 3 bilióny barelov ropy, čiže rovnako alebo dvojnásobne viac ako dnešné zásoby konvenčnej ropy celosvetovo! Ropa sa naviac ťaží v demokratickej krajine, nie v islamistickej alebo polofašistickej krajine a tým pádom sa nepodporujú tieto režimy ani centom. Okrem Green River je rozsiahle nálezisko Phosphoria v Montane, staršie zhruba o 200 miliónov rokov, ktoré obsahuje probližne toľko ropy, koľko dnes vykazuje Saudská Arábia. Tretím a štvrtým najväčším ložiskom je Eastern Devonian a Heath, obe takisto v USA, nasledované ložiskom Oleňok v Rusku s cca 160 miliardami barelov (trikrát viac ako má Rusko konvenčnej ropy dokopy) a Konžská demokratická republika so sto miliardami barelov ropy v bridliciach (približná zásoba v ložiskách Kuvajtu). V zozname budúcich emirátov sa ale nachádza aj Maroko, Jordánsko, Egypt, Austrália, Čína, Kanada, a čo je pre nás ako Európanov zaujímavé, aj Taliansko, Estónsko, Ukrajina a Poľsko. Dobrou správou je fakt, že pomerne zaujímavé ložiská sa nachádzajú aj pod oblasťou Šariša, kde sa ale neťažia a ani neskúmajú kvôli (pre mňa nepochopiteľnému) odporu verejnosti.
Týmto sa dostávame do stavu, že ropa nie je viac nedostatkovým tovarom, ktorý nám môže dodať len niekoľko, prevažne veľmi nepríjemných dodávateľov. Nehrozia žiadne ropné vojny - kvôli tovaru, ktorého je prebytok, sa predsa neoplatí riskovať tisíce mŕtvych a stratenú ekonomiku.
Ale mám k tomu ešte čerešničku na torte - a to pekne mäsitú. Ropné bridlice nie sú jediným zdrojom nekonvenčnej ropy na Zemi. Dokonca existuje jeden zdroj, ktorý je ešte bohatší - ropné piesky.
Ropné piesky sú vlastne tým najbohatším zdrojom ropy. Len tzv. Athabaské ropné piesky v Kanade dosahujú objem podľa rôznych zdrojov 1,7 - 3 bilióny barelov ropy, neďaleké piesky pri Cold Lake ďalších približne 330 miliárd barelov (viac ako Venezuela) a ďalšie kanadské ložisko, Peace River, ďalších cca 200 miliárd barelov. Súhrnne sa jedná o množstvo paliva, ktoré vystačí na stovky rokov pri dnešnej spotrebe - pritom financie nepôjdu do vrecka nejakému šejkovi vraždiacemu novinárov ani nejakému agentovi KGB vraždiaceho novinárov a obsadzujúceho susedné krajiny - tieto peniaze proste ostanú v civilizácii naveky.
Mimo Kanady sú druhé najväčšie zásoby vo Venezuele, dnes síce nedemokratickej, leprotickej krajine, ale ako sa tak zdá, už dlho taká snáď nebude a demokracia a prosperita sa tam vráti. Ložisko v ústí Orinoka obsahuje odhadom 1,2 bilióna barelov ropy, čiže trojnásobok konvenčných venezuelských zásob (samo o sebe najväčších na svete). Nebyť neschopného režimu, Malé Benátky by sa mohli topiť nielen v rope ale aj v peniazoch. Dnes sa topí akurát tak v problémoch. Iné ložisko je podobne ako Green River v Urahu, kde oblasť Uinta leží na zásobách približne 32 miliárd barelov, čo je orientačne dnes známa zásoba konvenčnej ropy v celom USA. Iné ložiská sú na Sibíri, Kongu, Madagaskare a kanadských arktických ostrovoch. Madagaskar, ktorého populácia dnes má jedno z najhorších pokrytí elektrickou energiou, by sa týmto nálezom mohol dostať do 21. storočia a konečne sa zbaviť okrem iného cholery a moru.
Okrem pieskov a bridlíc máme ale ešte stále nedozierne zdroje konvenčnej ropy. Nórsko, Dánsko a Británia (a v poslednej dobe aj Írsko) ťažia ložiská jurskej ropy z dna Severného mora (mimochodom, najkvalitnejšiu ropu).Lenže kontinentálny šelf siaha až po Island - a tam nikdy nikto nevŕtal. Existujú predpoklady, že Island sa môže stať Nórskom 21. storočia a začať dovážať čierne zlato do Európy. Írsko má šelf stále nepreskúmaný, takže veľkú časť fosílnych palív stále dováža - nemusí to tak byť ale nadlho. Ako som spomínal vyššie, Albánsko má rozsiahle suchozemské aj morské zásoby, ale akosi ich zatiaľ nenapadlo na tom ryžovať. V poslednej dobe sa stihli nájsť značné ložiská v trojuholníku Cyprus - Izrael - Egypt, čo by znamenalo značný nárast ekonomík všetkých troch krajín a takisto aj ekonomiky Palestíny, ktorá má časť tejto, tzv. Levantskej panvy, pred bránami. Výskumy nie sú dokončené, ale geológovia si toho sľubujú veľa, štáty detto.
V poslednej dobe boli objavené aj gigantické zásoby ropy v Brazílii, Madagaskare a Kazachstane. Posledné superobrie ložisko (viac ako 10 miliárd barelov) je Prudhoe bay na Aljaške z roku 1977, nedá sa vylúčiť ďalší podobný nález v blízkej budúcnosti. Veľké nádeje stlmené reguláciami sa vkladajú do arktických a antarktických ložísk, ktoré ale požadujú okrem zmien zákonov aj vysoké náklady, takže teraz, keď cena ropy kolíše okolo 50 USD/bbl, asi nikto nebude investovať do prieskumov v treskúcich mrazoch. Sibírske ložiská sú preskúmané len okrajovo, pritom Rusko patrí k trojke top producentov.
Zhrnutie: ropný šok v dôsledku nedostatku tejto komodity určite v dohľadnej dobe nehrozí.
Čo plyn? Plyn je z tejto trojky najrastúcejšou komoditou, a to práve pre nižšiu produkciu CO2 na jednotku energie. Veľa krajín teraz prechádza na plynové elektrárne, a to z dôvodu splnenia (nezmyselných) záväzkov ohľadom zníženia produkcie CO2. Prinajmenšom v Európe je to dosť diskutabilná téma, pretože dominantným dodávateľom je Rusko - a tu to netreba ďalej vysvetľovať. Krajinami s najväčšími zásobami je znova Rusko, Irán, Katar (zásoby 47, 33 a 24 tisícok km3 v tomto poradí), USA s 15.000 km3 a ďalšie krajiny majú pod desaťtisíc kilometrov kubických plynu v zásobách.
Ale aj tuto je vidieť výrazný posun - a zasa je to frackovanie bridlíc. USA a Kanada ich už vo významnej miere využívajú, takže USA má mať čoskoro polovicu spotreby plynu práve z bridlíc. Najväčšie ložiská má Čína (desaťnásobok konvenčných zdrojov) nasledovaná Argentínou, Alžírskom a USA. Také Mexiko má až tridsaťnásobok zásob v bridliciach v porovnaní s bežným zemným plynom! Dokonca aj Južná Afrika, bohatá na všetko okrem ropy a plynu, má gigantické vrstvy bridlíc s plynom.
Čo konvenčné ale neťažené náleziská? Ako aj pri rope, plyn je prakticky v každej krajine, ale nie všade sa oplatí ťažiť. Kedysi sme ho ako nechcený odpad spaľovali alebo vypúšťali do atmosféry, ale teraz je to drahá komodita, ktorú zužitkujeme veľmi rôznorodým spôsobom. Na príklade Ukrajiny je vidieť, čo dokáže spraviť s krajinou a jej ekonomikou prílišná závislosť na jednom dodávateľovi - ale dokonca aj na Ukrajine sú rozsiahle ložiská plynu (jeden z dôvodov, prečo Rusko okupuje Krym je fakt, že vody Krymu skrývajú zásoby plynu a ich zabraním by ostala Ukrajina závislejšia na jedinom dodávateľovi). Prednedávnom dokonca získala kontrakt na prieskum Nafta Gbely - držme palce slovenskej firme a ukrajinskému ľudu, aby sa aspoň dočasne stali sebestačnými.
V spomínanej Levantskej panve (neďaleko Cypru) sú veľké náleziská, ktoré dokážu po vybudovaní infraštruktúry zásobovať Balkán a asi aj strednú Európu. Balkán a vody Talianska majú značné zásoby, tkoré doteraz nebolo treba preskúmavať, ale ekonomická situácia Grécka a Talianska by to asi čím skôr ocenila.
Najväčšie ložisko je South Pars/North Dome vo vodách medzi Katarom a Iránom, ktorý obsahuje 51.000 km3 plynu a 50 miliárd barelov plynového kondenzátu - zásoby dostatočne veľké nato, aby zásobovali celý svet po dobu celých dekád. Podstatne menšie ložisko v Rusku, Urengoj, je na druhom mieste s 6.300 km3, nasleduje niekoľko ložísk od 500 - 3.900 km3. Plynu je teda veľa a zasa, je len otázkou času, kedy nám pribudnú ďalšie, možno aj podobne veľké ložiská, ktoré ešte dnes nepoznáme. Zasa je to o tom, koľko toho je na dne Severného mora pri pobreží Írska a Islandu, v Stredozemnom mori (údajne veľmi riedko preskúmaná oblasť, čo je pre mňa nepochopiteľné) a v rozvojových krajinách. Mozambik, krajina, od ktorej by ste práve neočakávali zázraky, objavil veľké ložiská rovnako ako Konžská demokratická republika.
Ale to, čo zaráža dych, je jedna konkrétna oblasť, donedávna prehliadaná. Beaufortovo more je asi miesto, s ktorým sa asi väčšina čitateľov nestretla. Je to takmer vždy zmrznutá plocha severne od Yukonu a Aljašky a je veľká ako štyrikrát Slovensko. Pod dnom tohto mora sa našli počas prieskumov, ktoré viedli k objaveniu spomínaného Prudhoe Bay, štyri ložiská zemného plynu. Depozity boli vytvorené zahnívaním nánosov, ktoré počas minulých aj dnešnej doby priniesli do Severného ľadového oceánu rieky z tajgy aj prérií hlboko na juhu - čo ale zaráža je objem plynu. Jedno z ložísk má objem vyše trinásťtisíc km3 plynu - tým by sa umiestnilo samo o sebe medzi top krajinami. Ďalšie ho ale presahuje takmer trojnásobne! 35.000 km3 by ho umiestnilo do top trojky krajín sveta a doťahuje sa na spomínaný South Pars/North Dome. Aby sme Kanaďanom dopriali, tretie pole má v sebe 58.000 km3, čiže viac ako obe predchádzajúce dokopy a viac ako Katarčania a Iračania v tom svojom rekordnom. Štvrté pole je menšie a má “iba” 38.500 km3 (vďaka bohu aj zato, čo?), ale okrem toho je v ňom skrytých aj cca 400 miliárd barelov ropy - viac ako má Venezuela v konvenčnej forme.
Nie, plyn nám tak skoro nedôjde. Panikári všetkých krajín, zmierte sa s tým konečne.
Čo uhlie? Uhlie je tu takým bastardom. Len vďaka existencii energie z uhlia sme boli schopní začať využívať ropu, ktorá ho rýchlo vyšachovala z jednotky. Dnes ho vyšachováva aj zemný plyn, a to kvôli spomínanému vyššiemu obsahu CO2 na jednotku energie.Okrem toho spôsobuje smog, kyslé dažde a má na svedomí veľa ľudských životov, aj keď si myslím, že je to skôr o technológiách a vyspelosti danej zeme ako o uhlí samotnom. Tak ako tak, prinajmenšom Európa, ktorá nemá dnes dostupných ložísk plynu a ropy dostatok, ale naopak má dostatok uhlia, chce práve od neho odskočiť... Ok, niekedy sa nestíham čudovať, ale teraz nechcem o tom písať.
Coal peak bol diskutovaný už v 19. storočí, keď hlavne Británia, ale postupom času aj ďalšie krajiny prechádzali ťažkou industrializáciou. Akonáhle by bolo kráľovnej Viktórii došlo uhlie, z Británie ako veľmoci číslo jeden by sa stala rozvojová zem, akou bola v stredoveku. Kým ale produkcia a spotreba narastala, objavovali sa ďalšie a ďalšie ložiská kvalitného čierneho aj menej kvalitného hnedého uhlia. Keďže oblasť severnej Európy aj priľahlé časti USA boli v karbónskom a permskom období gigantickými močiarmi a enzým na rozklad celulózy si huby ešte nestihli vyvinúť, tieto oblasti sú doslova postavené na miliardách ton uhlia. Močiare sa rozprestierali aj v Česku, Poľsku, na Sibíri, Austrálii, Južnej Afrike, Číne a Indii a každá z týchto krajín má zásoby v miliardách alebo desiatkach miliárd ton. Skvelou správou je to, že uhlie je rozhodené rovnomernejšie ako plyn a ropa a niekedy je ľahšie dostupné. Je využiteľné aj doma, takže rozvojové krajiny majú mnohokrát stovky nelegálnych baní, ktoré región zásobujú na zimnú sezónu (práve tam sa stane najväčší počet banských nešťastí). Uhlie je dnes dosť politickou vecou, hlavne kvôli tomu hoaxu (môj názor) ohľadom globálneho otepľovania, ale je faktom, že sa dnes bez neho stále neobídeme a aj tie natoľko reklamované elektromobily sú vo vašich dotovaných zásuvkách prevažne nabíjané energiou z plavúňov a papradí, nie niečím ekologickým. Bez uhlia by sa náš energetický systém stále zrútil - či sa nám to páči alebo nie.
Koľko je teda na svete uhlia? Vydrží nám uhlie nabíjať hipsterské Tesly aj povedzme o 30 rokov, kedy už má byť zvládnutá termonukleárna fúzia?
Najväčšie ložiská hlásia USA. Táto krajina má naviac pomerne dobré pokrytie po celej ploche, aj keď sú “banskejšie” oblasti oproti iným. Čiernouhoľné ložiská sú známe na východe krajiny (Západná Virgínia, Pensylvánia, Ohio, Kentucky), ďalej na stredozápade a juhu (Colorado Arizona, Utah) a niečo je aj na Aljaške. Hnedé uhlie je ťažené hlavne v štáte Wyoming, ktorý dnes dodáva na trh viac ako polovicu produkcie Spojených štátov z otvorených baní v panve Prašnej rieky (známej z indiánskych vojen). Toto uhlie je síce menej výhrevné, ale má veľmi malý obsah síry a tak je exportované na západ do kalifornie a Oregonu, ako aj na východ po D.C. na úkor iných ložísk. USA so svojimi potvrdenými rezervami vo výške takmer 240 miliárd ton pokrývajú štvrtinu celosvetových zásob. 150 miliárd ton má Rusko, Čína 114 miliárd ton (tá je najväčším producentom, konzmentom a asi aj importérom uhlia na svete), nasleduje Austrália (tá ma veľa hnedého uhlia), Južná Afrika, India, Nemecko (ktoré je najväčším producentom hnedého uhlia vďaka východonemeckým ložiskám pri poľských hraniciach), Ukrajina (ktorej ako pri plyne veľkú časť ložísk okupuje susedné bratské Rusko), ďalej Kazachstan, Kanada, Kolumbia a pomerne veľkými exportérmi sú tiež Thajsko, Vietnam a Indonézia, hoci ich potvrdené rezervy sú menšie ako u krajín vyššie. V Európe je to aj Poľsko, ktorého potvrdené rezervy stačia na cca 300 rokov vlastnej spotreby, Srbsko s veľkými, málo využívanými zásobami hnedého uhlia a Kosovo (ak ho rátame ako separátnu krajinu, čo ja síce nerobím, ale pre štatistiku ho tu uvediem).
Aby zásob nebolo dosť, Pakistan, medzi krajinami s veľkou populáciou chudobný príbuzný čo sa týka fosílnych palív, prednedávnom objavil v západnej púšti Thar gigantické ložisko kvalitného hnedého uhlia s objemom tesne za Čínou (odhaduje sa na 80 - 90 miliárd ton pod pieskom). Irán, známy skôr vďaka rope a plynu, sa vyšvihol tiež vďaka prieskumom v horách Alborzu na severe dostal na špičku v zásobách, keď sa potvrdil objem 50 miliárd ton čierneho uhlia. Veľa krajín v Afrike má dostatočné rezervy na pokrytie svojej spotreby, aj keď nemôžu rátať s exportom buď kvôli chýbajúcej infraštruktúre alebo nie až takým oslnivým zásobám.
A čo budúcnosť? Budúcnosť je ružová, keďže uhlie stráca dych. Dnes spotrebovávame čoraz menej tejto komodity a teda nám známe rezervy zostanú nevyčerpané dlhšie. Čo ale mne zobralo dych, je objem uhlia, ktorý sa darí každú chvíľu objaviť. Británia patrí historicky k top producentom (okrem Číny ťaží najdlhšie) a napriek tomu má miliardy a miliardy ton v zásobách. Napriek tomu sa prednedávnom zjavil prieskum, že uhoľné sloje ťažené už dve stovky rokov vo Walese a Yorkshirskom kraji siahajú aj pod hladinu mora a obsahujú doslova stovky miliárd ton ďalšieho materiálu! Tým (podobne ako Kanada pri plyne a USA pri rope) sa zamiešajú rebríčky a Albion sa zaraďuje na prvé miesta v zásobách uhlia! Londýn nemá šancu tieto ložiská ani škrabnúť, nieto sa dostať do štádia, že nemajú čím kúriť...
A aby som tie miliardy nedával len tak ako trochár, pár rokov dozadu sa pokusne začalo skúmať podložie spomínaných ropných vrstiev v okolí Nórska a Škótska. Ako som vravel, kedysi to bol jeden kontinent a jeden obrovský močiar, ktorý sa rozpadol na dva kontinenty a množstvo ostrovov. Tektonickými posunmi povrch klesol pod úroveň mora, na dno ktorého sa v ďalších geologických epochách ukladali kilometre usadenín - dnešné roponosné ložiská. Ale vrstvy staršie o cca 100 - 150 miliónov rokov klesali ďalej a svoje zásoby uhlia nepustili. Nebyť hlbších vrtov, dnes by sme Severné more považovali za takmer vyťažené - lenže ono také nie je. Prieskumy sa líšia, no tak či tak, odhady udávajú novoobjavené ložiská s objemom troch až dvadsiatich troch biliónov ton čierneho uhlia (3 - 23.000.000.000.000.000 kg)! Toto množstvo je také enormné, že mnohonásobne presahuje objem uhlia, s ktorým sme rátali donedávna na súši na celej Zemi. Je to, ako keď máte doma nejaké úspory, ktoré vám majú vydržať 30 rokov, a vám zrazu umrie strýčko v Amerike, o ktorom ste predtým nevedeli, a nechá vám niečo, čo vám vyrazí dych. “Váš otec, který zemřel v Argentině, vám zanechal velké jmění. Cirka deset milionů dolarů.”
Nemusím spomínať, že nie je v našom dosahu tieto zásoby vyťažiť. Ani náhodou nie. Je to ako keby som začiatkom júna prišiel na okraj Žitného ostrova, pozrel sa na tie lány a povedal, že toto musím do konca života zjesť. Nezjem. Nemám šancu sa s tým vysporiadať. Je toho príliš veľa nato, aby som sa vôbec zapodieval myšlienkou, že by som raz musel svietiť sviečkami alebo kúriť rašelinou. Naša civilizácia sa proste po stovkách rokov závislosti na jednom alebo pár dodávateľov energií dostala do štádia, že máme energií prebytok - a práve o tom je pokrok, nech si zelení oilpeakeri a coalpeakeri hovoria čo chcú.
Pokračovanie nabudúce.
