Údajne máme na krku šieste hromadné vymieranie druhov. Zemská biosféra je v ohrození, rozpad ekosystémov je na dosah a nebude trvať dlho, keď človek zostane na Modrej planéte takmer osamotený (ak vôbec prežije).
Iba žeby nie Iba žeby to celé bola len zbytočná, kontraproduktívna panika.
Poďme sa teda na to bezprecedentné vymieranie pozrieť bližšie.
Každá doba mala svojho strašiaka. Strach je mocný nástroj a keď človek vie ako ho v dave ľudí využiť, poskytne mu to významnú výhodu v čomkoľvek. Najprv šamani strašili bohmi búrky a hromu, ktorí potrestajú kmeň zato, ak nebudú dodržiavať pravidlá (ktoré samozrejme nastavovali šamani samotní). Potom prišli kresťania, ktorí mali škodiť Rímu, neskôr samozrejme pohania, ktorí mali ubližovať cirkvi. Tých potom vystriedali protestanti, komunisti, kapitalisti, ateisti a neviem kto všetko ďalej. O nekonečnej hrôze zo Židov, ktorí posledných dvetisíc rokov už-už ovládajú svet a zavádzajú nový svetový poriadok (na čo im ale vždy s predstihom dôjdu internetoví diskutéri v špenátových tričkách, väčšinou ale tí, ktorí síce odhalia spiknutie dlhonosých, ale sami sa horko-ťažko vedia podpísať, o nejakom prehľade z histórie ani nehovoriac) ani nehovorím – rozprávky som prestal čítať pred dekádami. Keď však prestali byť náboženstvá zrazu v móde a ISIL ešte nevynašli, muselo zabrať niečo inéA tak prišli na rad prírodné hrozby ako strašiak Nr. 1. Keďže je vzdelanosť v prírodných vedách u väčšiny populácie niekde na úrovni rozoznať I a Y u voličov ceckatého Magjánka a len nepatrne vyššie ako pri elektoráte SNS a Smeru v ekonomických otázkach, niet sa čo čudovať, že táto väčšina je schopná zožrať čokoľvek, čo jej média naordinujú.
Americkí vedci zistili, že akýkoľvek blud je uveriteľnejší, keď sa článok začína spojením „americkí vedci zistili.“
Tak sa na to šieste hromadné vymieranie pozrime bližšie. Ak chceme nejaké podobné tvrdenie dokázať exaktnejšie, potrebujeme vedieť pár údajov: počet druhov dnes, počet druhov pred nástupom civilizácie a dobu medzi týmito bodmi.
Počet druhov pred nástupom civilizácie
Koľko druhov tu bolo pred príchodom človeka na tejto krásnej, štyri a pol miliardy rokov starej planéte? Presné a dokonca aj približné číslo je samozrejme nemožné zistiť. Väčšina druhov nenecháva použiteľné stopy (baktérie, vírusy, väčšina hmyzu, červov a spol., takisto rastliny len vzácne). Sú isté predpoklady, že počet vyhynutých + dnes žijúcich druhov súhrnne dosahoval minimálne päť miliárd. Keďže domnievať sa, že vykopeme kostru alebo iný zvyšok každého druhu na Zemi od čias vzniku LUCA podnes je naivné, toto číslo je veľmi, veľmi spochybniteľné. Ako zistíme nižšie, existujú dokonca domnienky, že len dnešných druhov je citeľne viac ako v tomto súhrnnom odhade. Čo sa však vedci zhodujú je to, že takmer každý druh planéty (od prvotných prabuniek až po druhy rodu Homo) je štatisticky vymretý. Vymreli celé triedy živočíchov a rastlín; je dokonca názor, že v kambriu vymreli aj celé ríše „živočíchorastlín“ či „živočíchohúb“ a podobných exotických mačkopsov.
Ak by sme teda mali kompletný zoznam všetkých druhov od prekambria ž podnes s tým, že na jednej stránke bude monografia jedného jediného druhu a my denne prečítame pred spaním práve túto jednu stránku, prvé tri roky by sme čítali výlučne o nebohých organizmoch a až potom by sa nám podarilo naraziť na niečo, s čím sa môžeme stretnúť aj dnes („Deti, dnes vám prečítam o Tyrannosaurovi, zajtra o mamutovi, potom o Spriggine a vo štvrtok a o baktérii syfilisu, dobre?“).
Počet vymretých druhov teda nepoznáme a nebudeme poznať ani približne, ale isté je to, že a) drvivá väčšina druhov už vymrela
b) drvivá väčšina vymrela dávno pred príchodom človeka
c) drvivá väčšina druhov vymrela dlho pred vznikom cicavcov ako dominantnej triedy na planéte.
Prejdime teda na druhú otázku: koľko máme teda druhov aspoň dnes? Zistíme, že sa takisto odchýlime ako Kažimír od pravdy (no dobre, až tak extrémne nie). Odhady za mojich mladých čias (pred revolúciou) hovorili o približne 2 – 3 miliónoch druhov. Dnes sú odhady na minimálne jednom ráde vyššie, ale optimistickejšie odhady hovoria, že ich môže byť až cez sto miliónov (a štúdia z roku 2016, ktorá mapovala DNA a RNA vo vode nadhodnocuje toto numero ešte desaťtisícnásobne!). V priemere sa ale počet druhov určuje niekde na tridsiatych miliónoch – a s touto cifrou budem pre zjednodušenie narábať aj ďalej. (Pre upresnenie ešte prezradím, že aktuálne sa eviduje približne 1,9 milióna druhov s priradeným menom, z ktorých ale niekoľko stotisíc druhov sa tipuje na zdvojený opis).
Keď to teda zhrnieme, absolútna väčšina druhov už pošla. Nech vyhynuli tak ako trilobity bez potomkov, alebo sa vyvinuli do iného druhu ako Australopithecus, v našom fiktívnom zozname druhov by v 999 prípadoch z 1.000 bol z menom uvedený krížik. Tým sa ale dostávame k poznaniu, že tak ako u každého človeka, aj pri každom druhu je smrť prirodzenou súčasťou cyklu. Predstavte si, že máme na planéte stovky druhov chobotnatcov, od Eritheria až po indického slona. Poľovali by na ne tigre, levy, ale aj šabľozubé tigre, Andrewsarchus, stovky theropodných dinosaurov aj dravé gorgonopsidy z čias pred nimi – asi by to bol chaos, ak keď Sizyfos zajal smrtku. (Ak by svet obývali zároveň Australopithekovia aj Homo habilis, dalo by sa vlastne hovoriť o rasizme?)
Nie, 99,9% druhov je dávno vymretých - tak to aj má byť. Keďže druhy nevymierajú naraz všetky ako pri nejakej opakovanej Noeho potope, vymieranie musí prebiehať v istej „každodennej“ miere.
A tu a dostávame k jadru problému: čo je prirodzená miera extinkcie a čo sa dá považovať za masové vymieranie? Je jeden druh s priradeným krížikom za rok veľa alebo naopak podpriemer? Je desať druhov katastrofa alebo OK? Ak vymrie na nejakom tichomorskom ostrove jeden druh chrobáka z desiatky, je to nepríjemné pre miestny ekosystém – ale pre svet to príliš veľká strata nie je, pretože je to jeden druh chrobáka zo 400.000 známych (a pravdepodobne citeľne viac existujúcich, aj neznámych). Čo ale keby vymrelo 365 druhov ročne? Je to pri odhadovanom množstve spomínaných 30 miliónov druhov už katastrofálna miera vymierania?
Predstavte si, že vlhké sny všetkých kreacionistov sa splnia a druhy zostanú nemenné, ako ich pred 5.700 rokmi Charles Darwin stvoril. Každý deň vymrie náhodným spôsobom jeden z druhov – raz baktéria, raz riasa, raz panda a raz mandelinka. Čo by sa stalo s biosférou? Kalkulačka mi vraví, že o 82.192 rokov vymrie v takomto prípade posledný druh a nezostane tu ani noha (pardon, nukleová kyselina). Niekde medzi dneškom a rokom 82.192 by vymrel aj človek ako druh.
82.192 rokov je však tak dlhá doba, že z dnešnej palety živočíchov a často aj rastlín by sme pred toľkými rokmi príliš veľa nenašli. Kým dnes máme na planéte isté prostredie, ktorému sú recentné druhy prispôsobené, pred 82.000 rokmi zúrila na Zemi doba ľadová. Behali po nej mamuty, srstnaté nosorožce, šabľozubé tigre, jaskynné medvede, gigantické kengury a varany veľkosťou podobné dinosaurom, v Južnej Amerike jestvoval celý rad vyhynutých kopytníkov a dokonca aj človek mal vtedy žijúceho a dnes už nebohého bratríčka (ak nie viacerých). Dnešný bizón neexistoval, po prériách behal jeho gigantický predok. Chobotnatce, na rozdiel od dnešných dvoch či troch druhov, mali bohatšiu diverzitu a boli až na Austráliu a Antarktídu zastúpené po celom svete. Aj nosorožce, dnes jeden zo symbolov vymierania, sa vyskytovali častejšie, nie len na dvoch svetadieloch ako dnes. Mnohé konzervatívne druhy už pravdepodobne žili (latiméria sa za toto obdobie asi príliš nezmenila, ale aj taký starobylý cicavec ako tapír mal v tom čase iné zastúpenie druhov), ale či by ste navštívili pralesy v tropickej oblasti, subarktické tundry či koralové ostrovy, pravdepodobne by ste ako biológ boli stratení.
Ak si teda odmyslíme niektoré starobylé druhy, aj dnešná biodiverzita bude o ďalších 82.000 rokov úplne iná, zmenená na nepoznanie. Väčšina dnešných druhov bude fuč a ich miesto nahradia úplne iné druhy z nich odvodené. Takže sa znovu pýtam: je 365 druhov vymretých každý rok veľa alebo málo? Ja sa priznám, odpoveď neviem – no som presvedčený, že je to približne lícuje s priemernou rýchlosťou vymierania druhov od vzniku života až po dnešok. Štatisticky bude asi ešte vyššia.
Teraz sa ale pozrime na frekvenciu extinkcie. Ak by sme sa aj držali modelových 365 druhov per annum, v žiadnom prípade by sa nejednalo o jeden vymretý druh denne. Vymieranie sa často deje nárazovo, a to buď v podobe monštruóznych udalostí, kedy vymrú tisíce druhov doslova v okamihu po celom svete, prípadne vymrie niekoľko druhov v jednej chvíli v dôsledku jednej hroznej, no lokálnej udalosti. Do prvej kategórie patrí séria piatich veľkých a mnohých menších udalostí v minulosti (prvá päťka je známa ako Veľká päťka alebo Big five). Udiali sa hlavne poslednú cca polmiliardu rokov. Verejnosti je známe hlavne to piate na prelome druhohôr a treťohôr (tzv. K-T vymieranie) a vymieranie na konci doby ľadovej (pred cca 10.000 rokmi), hoci to sa ani náhodou nezaraďovalo k najhorším v histórii Zeme. Oveľa alarmujúcejšie boli udalosti na prelome ordoviku a silúru (O-S udalosť pred cca 450 miliónmi rokmi), kedy vymrela štvrtina všetkých čeľadí, nadpolovičná väčšina rodov a cca dve tretiny všetkých druhov. Prerátajúc to na dnešný počet druhov, muselo by vymrieť okolo 20 miliónov druhov! V neskorom devóne, cca 370 MA nazad, vymrela ďalšia pätina čeľadí a počet stratených rodov a druhov sa podobal na predchádzajúcu udalosť. To však nebolo nič oproti tomu, čo ešte len malo prísť. Na konci permu, pred štvrť miliardou rokov, zasiahla v dôsledku gigantickej sopečnej aktivite na Sibíri Zem kataklizma tak veľká, že vymrela polovica čeľadí, 70 – 96% druhov (menší počet na súši, väčší v mori) a niekoľko miliónov rokov sa z fosílneho záznamu vytratilo uhlie, pretože lesy ako ekosystém prakticky prestal existovať. Vymreli aj takí matuzalemovia ako trilobity, dokonca aj taký nezmar ako hmyz dostal ťažko na frak (asi jediný krát v histórii). Táto tragédia
Päťdesiat miliónov rokov neskôr sa situácia v trochu zriedenej podobe zopakovala. Na prelome triasu a jury vymrela znova štvrtina čeľadí, polovica rodov a tri štvrtiny druhov. Vymreli celé línie obojživelníkov a plazov, nechajúc nováčikov, dinosaury, prevziať žezlo nad planétou. Tí to ale zalomili o ďalších 135 miliónov rokov (K-T udalosť pred 65 MA), keď vymrela necelá pätina čeľadí , polovica rodov, a tri štvrtiny druhov. Okrem vtákov vymreli spomenuté dinosaury, v moriach okrem korytnačiek a krokodílov neprežilo nič z druhohornej plazej fauny. Dokonca aj vtáky boli preriedené – podľa nedávnych výskumov vymreli všetky vtáky, ktoré boli naviazané na lesné porasty.
Ak by sme si zobrali do úvahy relatívne pomery vymretých versus preživších druhov, vo všetkých piatich udalostiach by sme dostali ekvivalent desiatok miliónov vymretých druhov dnes (18 miliónov, t.j. 60% v málo preskúmanom prvom prípade až 29 miliónov v P-T udalosti). Predstavte si paralelu takéhoto holocaustu na Slovensku – zo siedmych druhov kopytníkov (vrátane losa a zubra) by prežil len jeden, z dravých vtákov tak dva-tri, lesy by sa zmenili takmer na monokultúry. V takom prostredí by mal problém prežiť asi aj samotný človek. Dokonca aj v centre veľkomiest máme asi väčšiu biodiverzitu...
Avšak hoci tieto udalosti priniesli milióny obetí, všimnite si jeden fakt: každá následná veľká udalosť z tzv. Veľkej päťky nevykántrila 75% zvyšku po minulom vymieraní, ale 75% druhov z rovnakej alebo dokonca aj väčšej diverzity! Vymierania sú hroznou vecou, no ako je vidno na týchto piatich udalostiach, z dlhodobého pohľadu na počet čeľadí, rodov a druhov vplyv nemajú. Počas L-T udalosti vymreli morské plazy – dnes máme miesto nich pestré spektrum veľrýb a tuleňov. Vymreli pterosaury? O to viac máme vtákov a netopierov. Miesto T-rexa máme levy, tigre, hyeny, namiesto sauropodov slony, nosorožce a párnokopytníky.
Späť k šiestemu vymieraniu. V akom časovom horizonte sa má akože udiať? V článkoch niektorých vedcov (a bulváru) sa píše, že práve nastupuje, iní tvrdia, že prebieha cca od skončenia doby ľadovej. Ako som napísal vyššie, všetky druhy raz vymrú – ale bude to najbližší milión rokov alebo ešte toto storočie? Pozrime sa teda práve na tento úsek...
Niektorí vedci uvádzajú 6V ako holocénne vymieranie, teda prebiehajúce posledných 10.000 rokov. Áno, po ústupe ľadovcov vymreli mnohé druhy po celom svete – a čo je horšie, medzi cicavcami to zalomili juhoamerické kopytníky nepríbuzné ničomu z dnešnej fauny (tým sa im úspešne podarilo skryť svoj pôvod, pretože dnes im nemôžme porovnať DNA s dnes žijúcimi druhmi). Či bol za tým človek, prírodné zmeny alebo kombinácia faktorov, zostáva naďalej otázkou, ale minimálne v Austrálii je to viac o ľuďoch ako o prirodzených zmenách. Prebieha tento proces aj ďalej? A hlavne: máme vymretie mamutov, jaskynných medveďov a Diprotodona rátať medzi naše hriechy?
Ja si to nemyslím. Veľká časť najmä veľkých cicavcov vymrela skutočne ešte pred neolitickou revolúciou a ja nechcem polemizovať o tom, či to my alebo nie my. V staroveku a stredoveku pravdepodobne veľa druhov človek nevyhubil – osídlenie bolo riedke, nástroje a technológia primitívne a migrácia relatívne malá. Síce existujú výnimky – gigantické vtáky moa na Madagaskare a Novom Zélande by o tom vedeli štebotať svoje – no určite to nebolo nejaké náhle a nejednalo sa ani o tisíce druhov.
Iná situácia nastala s rozvojom námorníctva v 16. až 19. storočí. Človek sa dostal za pár mesiacov tam, kde sa nebol schopný dostať predchádzajúce tisícročia. Antarktída, drobné atoly v pacifiku, vulkanické ostrovy v južnej časti Indického oceánu zažili príliv ľudí – a čo je ešte horšie, aj ich želaných aj neželaných spoločníkov. V nasledujúcom zozname z Wikipédie uvádzajú autori zoznam recentne vymretých druhov podľa tried. https://en.wikipedia.org/wiki/Lists_of_extinct_species
To, čo na ňom najviac udrie do očí, je nepomer medzi ostrovnými a kontinentálnymi druhmi, a takisto nepomer vymretých druhov v storočiach plachetníc versus povedzme obdobie neskoršej priemyselnej revolúcie.
A práve tu nájdeme kameň úrazu. Za posledných sto rokov (alebo pre názornejšie rátanie 119, od roku 1900) vymrelo skutočne len malé množstvo živočíchov a rastlín. Popredu uznávam, že je rozdiel medzi vymretými a známymi vymretými druhmi, Na každého ostrovného nelietavého vtáka na Tahiti, ktorého zdecimovali potkany privlečené na plachetniciach, istotne pripadá niekoľko jeho parazitov, ale aj niekoľko ďalších vtáčikov, ktoré veda už žiaľ nestihla opísať. Ale čo je podstatné, za 119 rokov „gigantického“ vymierania sa jedná pravdepodobne o počty v rozsahu stoviek druhov, v horšom prípade (pri zarátaní aj hypotetických endemických parazitov a améb v črevách) nižšie množstvo tisícok druhov. A to za 119 rokov.
Dinosaury a trilobity by sa nám vysmiali.
Čo to boli vlastne za druhy? V prvom rade sa jednalo o taxóny, ktoré boli extrémne neprispôsobivé zmenám životného prostredia. Ako príklad uvediem chriašteľa Gallirallus wakensis (nedopátral som sa po slovenský názov, ak ho niektorý čitateľ ovláda, budem za info vďačný). Tento malý druh vtáka sa zmenil z lietavého na nelietavý v dôsledku absencie predátorov na atoloch Wake. Toto minisúostrovie v Pacifiku pozostáva z troch ostrovčekov o celkovej rozlohe 14 km2, čiže ako veľmi malá slovenská dedinka aj s extravilánom.. Ostrovčeky sú vzájomne oddelené drobnými prielivmi so šírkou 100 metrov – áno, len cca dĺžka futbalového ihriska delila dve jednotlivé populácie – a na treťom ostrovčeku už žiadna nebola. Čo sa stane s nelietavým vtákom, ktorý žije na vyhasnutej, pomaličky sa potápajúcej sopke uprostred oceánu, na mieste, kde bývajú tajfúny a tsunami a kde je najvyšší bod šesť metrov nad morom? Áno, taký druh si skrátka koleduje o vymretie. Je dokonca predpoklad, že chriašteľ žil aj na treťom ostrovčeku, ale proste z nejakého dôvodu tam vymrel (možno kedysi tsunami alebo tajfún proste celú populáciu jednorazovo zmietol z povrchu). Najbližšia pevnina, iný atol Utirik, je 1.000 km na juhovýchod – to má väčšina vtáčích druhov problém aj preletieť, nieto prebrodiť alebo preplávať.
Čo by sa stalo s takýmto druhom bez toho, aby tam hladná japonská posádka cez druhú svetovú vojnu spravila s chodiacimi konzervami krátky proces? Je skutočne len otázka času, že by tento náš modelový chriašteľ vymrel sám od seba, tak ako vymrel na treťom z ostrovov. Dno Pacifiku je plné sopiek, ktoré kedysi čneli stovky metrov nad morom a dnes ich tektonické procesy schovali stovky metrov pod hladinou – Gallirallus wakensis proste z dlhodobého pohľadu nemal šancu prežiť – s Japoncami alebo bez nich.
Podobný osud postihol na Fidži jeho príbuzného s latinským označením Nesoclopeus pecciloptera. Na rozdiel od Galliralla, tohto nevyžrali Japončíci ale introdukovaní mungovia a mačky. Najnovším prírastkom je po´o-uli (Melamprosops phaeosoma), vrabcovitý vták z Havajských ostrovov. Opísaný bol len pred 40 rokmi a vlani bol oficiálne prehlásený za vyhynutého. Po´o-uli je na základe DNA nepríbuzný s čímkoľvek na ostrovoch a je potomkom línie, ktorá bola vytlačená inými typmi vtáctva už v minulosti. V časoch jeho objavu sa jeho počty odhadovali na pár stoviek a lokalita jeho výskytu bola len jedna – či sme alebo nie sme my ľudia na tejto planéte, tento druh to mal proste zrátané.
Ďalším príkladom neživotaschopného endemitu je mexický poddruh orieška z ostrova San Benedicto (Pacifik západne od centrálneho Mexika). Ostrov s plochou 10 km2 hostil tisíce týchto vtákov – kým po druhej svetovej vojne neexplodovala sopka (ktorá je vlastne samotným ostrovom) a celá súš nebola skrytá pod hrubou vrstvou popola a lávy. Aj keď sa jedná iba o poddruh a nie druh, krásne ukazuje nato, ktorý typ organizmov vlastne zmenami trpí najviac a ktoré v posledných storočiach mizli najčastejšie. V zozname na Wikipédii im patrí absolútne prvenstvo.
Mimochodom, presne o tom istom je záchrana pandy veľkej. Áno, je to mimoriadne roztomilé zvieratko a z pohľadu environmentalizmu marketingový sexsymbol. Je to zároveň neobyčajne prešpecializovaný druh živočícha, ktorý je ohrozený každou významnejšou udalosťou v stave prostredia. A tie sú pomerne časté aj bez človeka.
Takže ktoré významné druhy vymreli dokázateľne za posledných 119 rokov vplyvom človeka? V prvom rade je obrovskou tragédiou vymretie vakovlka. Bol posledným zástupcom čeľade vzniknuvšej v Austrálii pred cca 30 MA. Kým väčšina príbuzných vymrela hlboko v prehistórii, vakovlk bol vyhubený hlavne dingom a masovým odstrelom, keďže sa rátal koncom 19. storočia ako postrach pre chovateľov oviec. Posledný zahynul medzi vojnami v zoologickej záhrade a existuje pád fotiek, koží a videozáznam.
Podobnou stratou je delfínovec čínsky, riečny druh delfína donedávna žijúci v rieke Jang-c-tiang. Ešte po druhej svetovej vojne ich žili tisíce, no komunistická Čína so všetkými jej aspektmi (hladomor, občianska vojna, genocída, znečistenie, biedne vzdelanie a prehradenie rieky) im dávala jednu ranu za druhou. Nepomohol ani zákaz lovu v 80. rokoch – sčítanie (vlastne len pokus o sčítanie) pred pár rokmi len skonštatovalo, že v rieke sa nenachádza ani plutva. Delfínovcov z dvoch rôznych rodov žije (žilo) na Zemi len 5 druhov, takže strata čo len jediného z nich je pre diverzitu nepríjemná udalosť. Musíme sa zmieriť s tým, že baidži je pre nás už naveky stratený – a odvodiť opatrenia na záchranu zvyšných štyroch.
Koľko druhov je vlastne následkom našej činnosti (myslím následkom posledných dvoch generácií) vyhubených? Povedomie o ekológii je nekonečne lepšie ako za čias vakovlkov a Mao Ce Tunga. Dnes nehrozí plánovaný odstrel riadený vládou, ktorá sa bojí o pokles príjmov kvôli prepadu počtu oviec. Dnes nikto neorganizuje masívny odstrel bizónov, aby vymreli Indiáni. Dnes je lov vráskavcov aj rybolov regulovaný a sú vydávané licencie, ktoré bránia nadmerným stratám kvôli zisku jednej firmy. V civilizovaných krajinách nehrozí nikomu osud holuba sťahovavého alebo dronta maurícijského – akonáhle poklesne počet druhu príliš prudko, štát, organizácie aj bohatí jednotlivci či verejnosť okamžite zasiahnu a spravia opatrenia na zmeny. Pandy, kone Przewalského, jeleň Davidov a ďalšie druhy sú ročne dotované stovkami miliónov dolárov. Ťažko povedať, koľko generácií vydržia tieto málo početné, genetickou eróziou ohrozené druhy, no jedno je isté: pokiaľ sa nestane nejaká kataklizma celosvetového rozsahu, ani jeden z týchto druhov nevyhynie. V Európe je takto chránený zubor, rys aj tatranský poddruh kamzíka. Pred 30 rokmi boli jeho počty do tisícky – dnes ich je takmer 1.500 a jeho počty utešene rastú. Je preto pravdepodobné, že o tri-štyri dekády bude ich počet natoľko vysoký, že ich začnú introdukovať na iné miesta, rovnako ako prednedávnom zubrov do Polonín.
Čo sa naviac stane s dnešným počtom druhov? Ako som písal vyššie, pred 82.000 rokmi neexistovala väčšina druhov, dnes ich ale na Modrej planéte máme. Koľko je teda potrebný čas na obnovenie pôvodnej biodiverzity? Internetové zdroje hovoria o cca jednom milióne rokov pre každý druh – z pohľadu dnešnej a minulej palety druhov mi to príde ako príliš dlhá doba a skôr by sme sa mali baviť o desiatkach až stovkách tisíc rokov. Na samom konci doby ľadovej – pred púhymi 10.000 rokmi – bola lovná zver na každom kontinente diametrálne iná. To značí, že muselo byť aj iné zloženie predátorov,. Parazitov a pravdepodobne aj rastlín, ktoré slúžili ako potrava týmto druhom.
Je teda možné, že nelietavé pinky, chriaštele, papagáje a kormorány tu v podobe iných druhov znova budú. Atoly, sopečné ostrovy a celé súostrovia vznikajú aj teraz, takže životný priestor pre takéto úzko špecializované, no dlhodobo neživotaschopné druhy bude stále. Naopak, mnohé druhy živočíchov a rastlín vymrú kvôli obyčajnému medzidruhovému boju. Je otázkou času, kedy sa Austrália a Papua zrazia s juhovýchodnou Áziou a konzervatívna fauna vačkovcov a vajcorodcov podľahne invázii placentálov z Vietnamu a Thajska. Podobne to urobila juhoamerická fauna pred pár miliónmi rokmi, keď predkovia jaguárov, kapybar, lám, medveďov a jeleňov zlikvidovali nelietavé dravé vtáky, obrie leňochody, kopytníky z radu Litopterna a šabľozubé vačkovce. Je to podmienené hlavne kontinentálnym driftom. Kým pred pár miliónmi rokmi existovalo na planéte viac separátnych kontinentov oddelených pomerne širokými pásmi morskej vody, dnes máme obývateľné kontinenty prakticky len tri (Ameriky ako celok, Afro-Eurázia a Austrália). India, Južná Amerika, Afrika a Arabský polostrov ako samostatné celky dávno zanikli. Pred pár tisíc rokmi sme mali dokonca len dva kontinenty – vyschnutý Beringov prieliv používali ešte predkovia Indiánov ako pevninský most. Tým pádom každý druh mal otvorené dvere všade medzi Ohňovou zemou, Dračími horami, Jávou a Britskými ostrovmi bez nutnosti výraznejšie zmáčať svoje končatiny. Čokoľvek, čo im prišlo do cesty a bolo menej pokročilé, skrátka zlikvidovali v krutom konkurenčnom boji ako miliónkrát predtým. Preto dnes naše európske mravce nemajú predátorov zo strany slabozubcov, nelovia nám tu Phorusrhacovia, nedupú Brontothériá ani Uintathériá a v korunách stromov nemáme lemury ale veverice.
Aké sú vlastne ohrozenia biodiverzity dnes? V dohľadnej dobe sa asi ďalšie kontinenty nezrazia a nevzniknú druhé Himaláje. Ľudia budú na zbere a love závislí čoraz menej a menej a až na výnimky niekde v hlbokých džungliach Brazílie a Konga veľa takýchto lovcov nebude. Ak zabudneme na také nepravdepodobné scenáre ako pád asteroidu, výbuch Yellowstoneu alebo Slnko-supernova, napadajú mi len tieto udalosti: závažná klimatická zmena, rapídne znečistenie prostredia človekom, umelá zmena prostredia, resp. menšie, lokálne katastrofy s pôsobením obmedzeným na jeden kontinent či jeho časť.
Závažná klimatická zmena
Treba si hneď na začiatok ozrejmiť dve veci: je to relatívne pravidelná a častá udalosť (ktorá je k tomu aj najničivejšia) a vždy prichádza bez pričinenia človeka. Zabudnime na CO2, uhlie, ropu, emisné povolenky – tu sa bavíme o celosvetovom morde a rozvrate klímy so všetkými negatívnymi súvislosťami, nie pokazenou lyžovačkou vo Vrátnej a klimatizácii pustenej v lete o dva týždne dlhšie. Historicky Zem aj jej obyvatelia zažili (a príležitostne aj prežili) výkyvy o desať aj viac stupňov Celzia v rozpätí rokov. My sa dnes bavíme o drobných desatinách v rozpätí storočia, hoci sú modely (praxou vyvrátené), že sa má otepliť o 5 – 10° C do konca 21. storočia. Sci-fi ale nabok – systém, frekvencia aj rozsah (a o to viac dôvody) týchto zmien sú neznáme a asi aj pri dnešných technológiách neovplyvniteľné. Ak má prísť v roku 2030 doba ľadová, určite príde a ani náhodou jej v tom nezabránime. Ak sa z neznámeho dôvodu zruší indický monzún, tisíce druhov južne od Tibetu proste alebo vyhynú, alebo sa budú musieť presunúť inde. Sad but true, ale nespravíme s tým nič.
Rapídne znečistenie planéty
Úprimne si ani pri mojej nekonečnej fantázii neviem predstaviť nič, čo by dokázalo znečistiť svet rovnako ako to dokáže spraviť sama príroda. Istý JUDr. Kpt. Plgtr Ctrl C+V by povedal, že nič nedokáže znečistiť planétu ako len planéta sama dokáže znečistiť planétu. Odmyslime si oxid uhličitý, ten „superznečisťujúci“ plyn, ktorého je v atmosfére asi rekordne málo napriek desiatkam miliárd ton dodaných človekom prostredníctvom áut, elektrární a opekačiek – historicky ho boli násobky dnešných hodnôt a život prosperoval asi aj lepšie ako dnes. Zoberme niečo, čo sa dá považovať ako seriózne znečistenie. Plasty: dokážeme Zem zasviniť plastmi tak, že zapríčiníme globálne vymieranie druhov? Odpoveď je nie. Plast je v podstate inertný, pomaly sa rozkladajúci organický materiál, ktorý nie je toxický. Takže jeleň pasúci sa neďaleko plastovej tašky, ryba plávajúca okolo gumenej kačičky či rastlina rastúca v plastovom kvetináči neumrie ako záchrancovia Černobyľu, majú skrátka tie artefakty na háku. Hoci médiá sú zaplavené sú zaplavené správami o ďalšom tuleňovi alebo albatrosovi s igelitom v žalúdku, neexistuje žiaden druh ohrozený plastom až na okraj extinkcie. Naviac nové opatrenia riziko preplnenia oceánov plastmi ešte znížia. Dnes sa síce preháňajú povesti o plávajúcich ostrovoch zložených z fliaš a fólií, ale ako vždy v takomto prípade sa jedná o totálne preháňania a tie ostrovy sú v podstate len izolované kusy plastov s hustotou pár stoviek kusov na kilometer štvorcový.
Čo tak chemické znečistenie? Chuang-Che a Ganga môžu byť znečistenejšie ako pred 20 či 50 rokmi, no znečistenie riek z celosvetového pohľadu klesá. Temža, Rýn, Dunaj, Mississippi, rieka Sv. Vavrinca a Volga sú na tom citeľne lepšie ako pred dekádami, v časoch studenej vojny či v 19. storočí. To, čo sa u nás zažalo meniť pred pár dekádami čoskoro dobehne aj východnú a južnú Áziu. Ganga, Mekong, Chuang-Che atď. budú čoskoro čistejšie ako sú dnes – a biodiverzita sa do nich vráti ako pstruhy a lososy o Temže. Chce to čas, kapitál, nové technológie a hlavne lepšie vzdelanie miestnych – ale to všetko príde.
Človekom spôsobená zmena prostredia
Áno, toto je jedna z vecí, ktoré v krátkodobom horizonte dokáže spôsobiť najväčšie problémy. Biodiverzita je v Andách údolie od údolia odlišná, kolibríky, orchidey, žaby sú extrémne premenlivé, devastácia jediného kaňonu môže spraviť škrt cez rozpočet tuctom druhov. Deforestácia jedného kopca v pohorí Virunga môže vyhladiť potravinový reťazec vedúci až po gorilu horskú. Preľudnenie na Madagaskare ohrozí celý podrad primátov – lemury – aj mimoriadne raritnú a archaickú šelmu, fosu dlhochvostú.
Mám však dobré správy: tempo deforestácie sa viditeľne znižuje a myslím si, že je blízko čas, kedy sa úplne zastaví. Európa, Severná Amerika a Japonsko zažívajú návrat čoraz väčších plôch poľnohospodárskej pôdy do stavu divočiny. Stagnujúca populácia, znižujúce sa znečistenie, prechod ekonomiky do sféry služieb, ale hlavne prudko rastúca efektivita poľnohospodárskej prvovýroby značia, že čoraz viac polí a lesov sú z ekonomického pohľadu nadbytočné a je preto lepšie nechať ich ladom. Zver aj chránené druhy rastlín zažívajú boom – medvede na Slovensku sú na hranici premnoženia (aspoň v niektorých regiónoch, nehovorím, že celoplošne), vlkov je tiež viac ako minulé storočie, jelenia a diviačia zver má v niektorých revíroch až dvestopercentný stav proti normatívu. Bobry, pred štyridsiatymi rokmi prakticky u nás vyhynutý druh, dnes okupujú rozsiahle časti Slovenska.
Áno, máme aj my čo doháňať – supy, šakaly, korytnačky na Zemplíne a dropy okolo Dunaja sú u nás vymiznuté alebo extrémne zriedkavé, aj keď pred časom do našej prírody patrili ako autochtónne. Je to ale zasa len otázka času, kedy z Balkánu alebo susedného Maďarska si nájdu svoju cestu späť a supy, šakaly a korytnačky nebudeme poznať len z exotických kníh, ale priamo z našej prírody, kde žili od doby ľadovej.
Zároveň ale celý svet zažíva boom národných parkov, rezervácií, sanktuárií pre divé šelmy a podobne. Amazonské pralesy sú skupované miliardármi po miliónoch hektárov – na týchto plochách je zakázaný lov aj komerčná ťažba dreva. Krajiny ohrozené suchom vysádzajú miliardy stromov, aby obnovili pôvodný ekosystém a zlepšili zásobovanie vodou a plodinami. Rozsiahle oblasti oceánov sú voľné od rybolovu a jednotlivé spoločnosti dostávajú kvóty na výlov, čím sa populácie komerčných rýb zotavujú z drastických poklesov pred rokmi. Lov veľrýb je až na výnimky (ktoré v žiadnom prípade neohrozujú ich stavy) je celosvetovo zakázaný a ich počty narastajú- Slony, nosorožce, šelmy a primáty sú striktne chránené a miestami pytliakov strieľajú na mieste (to by som vítal aj u nás).
Naviac sa sem-tam zjaví správa, že druh vedený ako vyhynutý, sa zrazu niekde zjavil. Gigantická včela z indonézskych Moluckých ostrovov bola (znovu)objavená po takmer 40 rokoch od posledného výskytu. Nelietavý vták takahé z Nového Zélandu sa nezjavil až do druhej svetovej vojny, hoci opísaný bol storočie predtým. Pes pralesný z Južnej Ameriky bol považovaný za nebohého, ale nedávno sa zistilo, že žije na ploche porovnateľnej s plochou Európy. Pekari Wagnerov bol opísaný v tridsiatych rokoch ako subfosília – neskôr ich našli tisíce v Bolívii a Paraguaji. Vzácna ploskonosá opica z oblasti Amazonky zmizla z dohľadu pred 80. rokmi. V roku 2017 ju nanovo našli, rovnako ako inú opicu z Malajzie, ktorú sme poznali iba z jedného stotridsaťročného exponátu v múzeu. Muntdžak z Afganistanu, naposledy videný po druhej svetovej vojne, sa objavil po šesťdesiatich rokoch znova.
Navyše sa mnohé vyhynuté druhy ukázali byť len poddruhmi iných druhov. Ako príklad uvediem zebru kvaggu, dlhé roky symbol ľudskej bezohľadnosti a nenažranosti. Výskum DNA ukázal, že sa jedná o poddruh zebry Gréviho (podľa iných zdrojov zebry stepnej), ktorá je hojná dodnes. Pár rokov nazad vymretý nosorožec čierny je len poddruhom afrického nosorožca ostrorohého.
Je preto otázkou, koľko druhov posledných 119 rokov skutočne vymrelo. Nenájde sa niekde v močiaroch Floridy a Lousiany žijúci ďateľ slonovinozobý? Sedemdesiat rokov sa nepotvrdil jeho výskyt, aj keď v poslednej dobe bol vraj pozorovaný niekoľkokrát (aj keď nepotvrdený). Keď v relatívne industrializovanej krajine ako Nový Zéland si nikto sedemdesiat rokov nevšimne nelietavého a pestrého vtáka, nie je to skôr o tom, že nám chýba prehľad a pokrytie dostatočne veľkého územia kamerami? Pred časom skúmala skupina vedcov údolie v Andách a zistila, že objavila prakticky všetky druhy, ktoré boli považované za vyhynuté. Prevažne sa jednalo o drobné, ľahko prehliadnuteľné tvory – stačilo spraviť len systematický výskum lokality a stalo sa pár zázrakov naraz. Veľké množstvo živočíchov v zozname IUCN je z púští Austrálie – drobná kengura podobná potkanovi obývala nejakú malú lokalitu v srdci kontinentu, kde prakticky nikto nebýva. Predtým ich tam žili tisíce, no z nejakého dôvodu ich počty klesli tak, že dnes sú už pár dekád neznáme. Ale pozor, to neznačí, že stopercentne vymrela – len ju nikto nevidel, a úprimne asi ani poriadne nehľadal. Je vysoká pravdepodobnosť, že umiestnenie automatických fotopascí na rozsiahlejšej ploche okolo jej pôvodnej lokality okreše zoznam vymretých druhov o ďalšiu položku. Počet stratených vačkovcov môže bez problémov klesnúť na polovicu (aj keď nebuďme prehnane optimistickí, vakovlk medzi nimi asi nebude).
Lokálna katastrofa
Tu sme znova bezbranní. Pred tridsiatimi rokmi explodovalo Pinatubo, pred vyše sto rokmi Krakatoa. Obe sopky ležia v tropických oblastiach, kde ako som písal vyššie, je veľký rozdiel diverzity z údolia do údolia. Ostrovy ako je Luzon a Jáva, pri ktorej leží druhá z menovaných sopiek, skrývajú obrovský počet pomerne čerstvo vyvinutých endemických druhov, ktoré sa dajú často nájsť len na jednom úpätí jedinej hory, prípadne v jednej rieke na tej hore. Katastrofa v štýle legendárneho výbuchu spred 140 rokov, ktorý inšpiroval aj Karla Čapka, dokáže vykántriť doslova stovky druhov v rozpätí sekúnd – to by sme my, ľudia nedokázali ani nukleárnou vojnou.
Ani Krakatou, ani Pinatubo nie sú ničím proti explózii gigantického vulkánu Toba pred cca 75.000 rokmi. Katastrofa, ktorá ovplyvnila celý svet v takej miere, že ľudská populácia sa podľa jednej teórie scvrkla na pár tisíc jedincov a takmer vymrela. Koľko druhov vymrelo vtedy? Desaťtisíce v rozpätí pár dní alebo mesiacov? Asi hej, aj keď číslo vedieť istotne nebudeme.
Čo nám teda vyplýva z článku? V kontexte šiesteho vymierania je isté, že sa jedná o hoax a dobre živenú paniku – avšak bez dôkazov a podpory faktov. Zhrniem to do pár bodov:
1. Zánik druhu patrí k jeho cyklu a neexistuje na Zemi druh, ktorý by tu boli od vzniku planéty alebo aspoň významne dlhú dobu
2. Vymierania sú väčšinou nárazové a masové udalosti, ktoré zredukujú biodiverzitu o státisíce druhov jednorazovo, v rozpätí maximálne pár rokov či dekád
3. Diverzita sa po takýchto kataklizmách veľmi rýchlo zotavuje nazad, do pôvodných čísiel
4. Za existencie človeka ako rodu Homo (nie Homo sapiens sapiens) prebehlo jedno pomerne citeľné vymieranie v Južnej Amerike a človek za ním nebol, keďže prišiel až desiatky tisíc rokov neskôr
5. Podstatne menšie vymieranie pred 10.000 rokmi zapríčinila doba ľadová, resp. jej koniec, aj keď človek sa s vysokou pravdepodobnosťou pričinil tiež (minimálne v Austrálii značne)
6. Zo štatistického pohľadu bezvýznamné vymieranie sa udialo za zjavnej účasti človeka v období približne medzi rokmi 1500 až 1900 a bolo obmedzené na ostrovy v Pacifiku, Indickom oceáne, Karibiku a južnom Atlantiku. Prevažne vymreli doslova zdegenerované druhy vtákov a niektoré druhy cicavcov, ktoré nezvládli konkurenčný tlak novointrodukovaných cicavcov zo starého kontinentu.
7. Až na pár výnimiek vymreli len „tuctové“ druhy, ktoré nechali množstvo príbuzných a teda diverzita neutrpela príliš veľké straty
8. Vymieranie kleslo po tejto vlne na minimum a dnes je skutočne len niekde na úrovni prirodzeného vymierania
9. V budúcnosti tempo vymierania pravdepodobne ešte klesne, keďže sa do ochrany druhov, ktorým by zvonil aj vo svete bez človeka umieračik, tlačí čoraz viac peňazí
10. Neexistuje žiaden náznak, že by sa mala rýchlosť vymierania zrýchliť (pokiaľ samozrejme planéta samo od seba nezaštrajkuje)
11. Akákoľvek škodlivá vec, ktorá je evidentná z ľudského konania, je okamžite podrobená opatreniam a teda človek ako taký vie napraviť dôsledky svojho konania
12. IUCN vedie zoznam ohrozených aj vymretých druhov, no veľa príkladov z druhej kategórie sa muselo časom preradiť do kolónky ohrozených druhov
13. My sami nevieme ani len približný počet druhov, ktoré na Modrej planéte žijú teraz, resp. ktoré tu žili povedzme pred celosvetovým rozšírením človeka – tým pádom nevieme určiť ani rýchlosť vymierania v relatívnych číslach
Samozrejme, výsledkom takejto paniky je to, že ľudia sa zbytočne vyplašia a budú si všímať to, čo je nepravdou. Práve preto sú takéto hoaxy – ozónová diera, antropické globálne otepľovanie, antropické zmeny klímy ako také, zaplavenie Holandska, roztopenie Antarktídy alebo Grónska, masové vymierania a pod., kontraproduktívne a vyslovene škodlivé. Bežný človek nemá ani šajnu o tom, koľko je druhov, koľko druhov je ohrozených a koľko vymretých. Miesto toho, aby sme sa koncentrovali na skutočné problémy na našej spoločnej planéte, investujú sa stovky miliárd dolárov do kravín typu teplý vzduch alebo do nových chladničiek, ktoré akože neničia ozónovú vrstvu. Absurdným rozšírením tejto zvrátenosti je zákaz dieselových motorov alebo prudký nárast cien energií kvôli dotáciám vrtuliek, solárnych panelov a biopalív. Namiesto toho, aby si voľný trh našiel svoju cestu (tak ako si nájde vždy), otvára sa tým priestor na korupciu, dotácie hovadín na úkor normálnych technológií a mafia po celom svete nemusí ryžovať na drogách, stačí sa odvolať na tieto bludy. Namiesto toho, aby trebárs na Slovensku vznikli desaťtisíce hektárov prírodných plôch a rezervácií, pestuje sa na nich repka a kukurica, ktorá vyletí hore výfukmi.
A to všetko pre nejaké detinské povery. Povery s podtónom ohrozenia...
