Sú amazonské pralesy pľúcami Zeme?

Písmo: A- | A+

Zasa teplota vybehla nakrátko nad 30°C a ako reakcia nato sa hneď zjavil ďalší článok z dielne absolventov masmediálok a sociálok na sme.sk.

Tentokrát sa naša stará známa Renáta Zelná snaží dokázať, že pralesy Amazónie sú pľúcami Zeme...teda kedysi boli, keď akože boli...alebo tak nejak. Logiku v tom nehľadajte.

Poďme sa na tento nezmysel pozrieť v krátkom blogu.

Je súvis medzi pralesmi a hladinou CO2?

Odkedy sú vlastne na Zemi pralesy? V podstate to je od konca devónu, obdobia pred cca 370 miliónmi rokmi. V tomto čase sa vaskulárne rastliny rozšírili pozdĺž tokov a pobreží, čiže tam, kde bolo vlhko a aspoň aká-taká pôda. V tomto období bola hladina CO2 v atmosfére 2.200 čiastočiek na milión, približne 5- až 5,5-násobok dnešných hodnôt.
Skutočne veľké pralesy sa rozšírili až počas nasledujúceho obdobia, karbónu (asi pred 359 – 299 miliónmi rokmi). Rastliny sa diverzifikovali, prudký rast hladín morí vytvoril obrovské močariská. V nich sa plavúňom, papradiam a prasličkám skutočne darilo. Kolísanie morských hladín (kvôli krutým ľadovým dobám) spôsobili, že miliardy, možno tisícky miliárd ton drevnej hmoty sa uložili v hrubých vrstvách prakticky po celom svete a držali v sebe gigantické množstvá atmosférického uhlíka. Jeho hladina počas karbónu dosahovala cca tretinu devónskych hladín, asi 800 ppm. V tomto období skutočne pralesy fungovali ako pľúca Zeme a skutočne povysávali zo vzduchu tisíce gigaton CO2.

Tu sa treba pristaviť. Karbónska doba bolainá ako dnes. V tom čase neexistovali baktérie ani huby schopné rozkladať lignín a celulózu – inými slovami drevo vtedy nehnilo. Ak by sme mali rovnakú situáciu dnes, naše lesy by boli plné mnohometrových vrstiev starého dreva, ktorý by bol schopný akurát tak zhorieť pri zásahu bleskom, no nebol by schopný zhniť. Nábytok a parkety by asi nepotrebovali povrchovú úpravu.

A to je rozdiel medzi vtedajšími a dnešnými pľúcami Zeme. Vtedy sa naviazaný uhlík uvoľňoval veľmi, veľmi pomaly (ak vôbec) a s vysokou pravdepodobnosťou zostával naviazaný v pôde. Dnes to nehrozí a ako si všetci z nás mohli všimnúť, aj v našich miernych podmienkach sa drevo rozkladá príliš rýchlo nato, aby mohlo slúžiť ako nejaký vysávač CO2. O to viac v trópoch, kde neexistuje zimná, mimovegetačná sezóna.

Nie, mŕtvy strom niekde v Brazílii alebo Kongu nie je úložiskom CO2. V rozpätí pár rokov, možno len dvoch či troch, sa väčšina uhlíka dostane nazad do obehu. A takto to bolo vždy, odkedy si organizmy vypestovali možnosť tvorby enzýmov na trávenie dreva.

Odkedy sú v Amazónii pralesy?

Nadšení ekológovia a environmentalisti s titulmi z humanitných vied (ja im hovorím kinderekológovia) vám pri svojom latéčku povedia s kamennou tvárou, že Amazonský prales treba chrániť preto, pretože je to praveký ekosystém, starý milióny rokov a pamätajúci ešte dinosaury. Nič nie je vzdialenejšie pravde ako toto naivné tvrdenie. Amazonský prales tu je veľmi krátko, prakticky len státisíce rokov. Na jeho mieste boli predtým rôzne typy džunglí (áno, aj tie s dinosaurami), ale dnešný prales je tu od doby ľadovej. To je vlastne dôvodom, prečo je v Amazónii taká diverzita druhov – po ústupe saván (už za čias človeka) sa izolované, lokalizované populácie dostali k podstatne väčšiemu priestoru a začali sa prudko vyvíjať. Drobné opičky, papagáje a orchideje sú výsledkom tejto zmeny porastu.

Akonáhle ustúpila pampa tropickému pralesu, skutočne stromy v novom lese vysali miliardy ton uhlíka do svojich kmeňov a koreňov. Lenže už státisíce rokov sa ten istý uhlík recykluje a prostredníctvom rozkladu dreva v podstate drevná hmota nepribúda.

Inými slovami. Amazonský prales už státisíce rokov nefunguje ako pľúca Zeme ani náhodou. A pokiaľ sa napríklad nezazelená Sahara alebo Gobi, stromy ako úložisko nového CO2 ani fungovať nebudú.

Čo je teda tými pľúcami zeme?

Väčšina uhlíka je viazaná buď v karbonátových horninách ako vápenec alebo dolomit, resp. vo fosílnych zdrojoch (uhlie, ropa, plyn, bridlice, metánhydrát). O uhlí sme si písali vyššie, poďme k tým ďalším. Ropa a plyn vznikli usadzovaním mikroskopických aj makroskopických organizmov, napríklad rias a siníc, na dne morí. Existuej výpočet, že na vznik jedného litra benzínu bolo štatisticky treba, aby 30 ton (!) rias zmizlo z dosahu kyslíka niekde v hlbinách mora. Predstavte si plnú nádrž svojho auta a vyjde vám, že pri každej návšteve Slovnaftky vám prejde cez hadicu vlak plný obilia – zhruba takto to mohlo vyzerať kedysi v prehistorických moriach.

A takto sa dostáva uhlík z prostredia aj dnes. Darmo absolventi sociálok a masmediálok lamentujú na svojich drevených stoličkách a pri notesoch z papiera nad tým, že Amazónia sa odlesňuje a stromy ubúdajú. CO2, ktoré priemysel, rafinérie a kotolne produkujú nato, aby Zelná, Filo a spol. mohli napísať svoj článok a zhrabnúť svoje dotácie zo strany Bruselu, sa neviaže, neviazal a nebude viazať v Amazónii – ale v moriach. A Brusel, Bolsonaro, vegáni ani kinderekológovia to nezmenia.

Blog bol písaný ako vždy bez príspevku EÚ.

Skryť Zatvoriť reklamu