Rúšky áno, odstup ani náhodou.
Nezachytil som, či za nedodržiavanie odstupov hrozí pokuta, ale za nenosenie masky určite áno. Hneď v prvý deň na Slovensku sme šli na nákup a potešilo ma keď som videl že všetci si poctivo zakrývajú tvár. Moje nadšenie pretrvávalo do momentu, kým sme sa postavili do rady na pokladňu. Dotyk pivného brucha na mojom chrbte od pána za mnou, by ma nepotešil ani za čias pred koronou. Veľmi mi záležalo aby si priateľka vytvorila dobrú mienku o slovákoch a tak som nepovedal nič, len som sa posunul. Nepomohlo. Spýtala sa ma prečo sú všetci tak blízko pri sebe. Už už som mal nejakú nezmyselnú odpoveď o efektívnoum využívaní priestoru na jazyku, keď sa pri vedľajšej pokladni rozpútala hádka kvôli nerešpektovaniu odstupov. Nebolo to posledný krát, kedy som niečo podobné zažil.
Uvažoval som prečo je to tak. Ako najpravdepodobnejšia možnosť mi príde, že sa ľudia boja aby ich v rade niekto nepredbehol. Veď to poznáte aj zo slovenských ciest. Ak je to tak, veľa to vypovedá o našej slovenskej mentalite. Tento postreh spomínam najmä kvôli faktu, že vo Fínsku je to presne naopak. Rúšky tam nosí možno 1% ľudí, ale odstup dodržujú všetci.
Mám taký pocit, že slovensko je definované polarizáciou. Nehovorím len o voľbách, ale najmä o rozdieloch medzi ľuďmi. Je to veľmi znateľné aj na životnej úrovni. Ťaží ma na srdci, keď vidím postaršiu pani v potravinách ako si prerátava, či jej bude stačiť na nákup a naopak teenagerov ktorí vysedávajú celý deň na kávičke, fajčia vodnú fajku a scrollujú si instagram. Slovensko sa co všeobecnosti prezentuje ako sociálna demokracia, ale to že jedna skupina obyvateľstva má na nohách tenisky v hodnote celomesačného príjmu druhej skupiny, mi moc sociálne nepripadá.
Povahy a nálady ľudí mi prídu taktiež ako z opačných pólov vesmíru. S priateľkou sme boli na pošte odoslať balík a odchádzali sme odtiaľ naladení ako po mesiaci v tibetskom kláštore. Pani za okienkom mi dokonca volala na druhý deň, aby zodpovedala môj dotaz na predchádzajúci balík, ktorý už mesiac niekde stál. Dokonca zákazníčka pri vedľajšej prepážke omylom zaplatila za mňa kartou, tak ja som zaplatil za ňu a doplatil jej rozdiel. Trvala na tom, že tých 10 centov ktoré som jej chcel nechať, si jednoducho zobrať musím. Priateľka to pomenovala naozaj krásne: ‚‚Toto nie je Slovenká pošta, ale slovenská duša.‘‘
Nasledujúci deň ma kamarát zobral s vodným skútrom na vodnú priehradu, kde ma ťahal a učil ako jazdiť na wakeboarde. Síce mi to moc nešlo, ale trpezlivosť so mnou nestrácal. Ako sme tak jazdili po vodnej priehrade, nechtiac sme zachytili rybárom lanko z udice. Obaja sme spadli, lanko vymotali a ospravedlnili sa. Tolko krát mi v živote nikto nevykričal že som k...t. Aj keď sme sa neustále ospravedlňovali, že nás to mrzí a že sme nevedeli že tam rybárčia, nadávky neustali.
Spomínam si aj na zážitok, keď vodič pred obchodným centrom vošiel do protismeru, zablokoval ma a nechcel sa mi uhnúť. Začal trúbiť a síce bolo pre mna nepochopiťelné čo sa práve deje, vycúval som aby som sa mu uhol, aj keď v protismere bol on. Pokrútil som hlavou a následne zavalitý chlapík vysoký asi 1,6 m vystúpil z auta a pokrikmi ma vyzýval na bitku.
Chcem tým povedať, že tieto (najmä finančné) rozdiely medzi ľuďmi sú podľa mňa kameňom úrazu pre zdravé fungovanie spoločnosti. Ľudia sú tu často veľmi priateľský a nápomocný, ale na druhej strane je tu množstvo ľudí, ktorí asi žijú na bojovom poli. Toto je niečo, čo v Škandinávii nezažijete. Predavačka tam vždy ochotne pomôže, usmieva sa a milionár nemá problém ísť do obchodu na traktore namiesto nového BMW.
Pevne verím, že aj na Slovensku pravidlá budú platiť pre všetkých rovnako a pochopíme, že sa nám tu bude žiť omnoho krajšie, ak si budeme navzájom pomáhať.
