Keďže posledný článok som písal ešte pred svojou maturitou, tak by som začal tým, že ako bývalý vzorný a poctivý študent Gymnázia Kráľovnej pokoja som sa poctivo pripravoval na skúšku dospelosti. Pri príchode do školy som bol plný očakávania, napätia a nervozity, ale zvládol som všetky svoje predmety. Nie na výborné ako som to mal vo zvyku počas celej strednej školy, ale bol a ešte aj som spokojný s tým, ako to dopadlo. nastalo obdobie vegetačného pokoja, v mojom prípade som sa vyhováral na prijímačky na výšku. Prihlášky som podla na štyry katedry na dve fakulty. Pondelok 29. jún 2009 bol kritický deň, pretože som robil prvé prijímacie skúšky. Keď som prišiel domov, našiel som na svojom pracovnom stole obálku, kde bol uvedený odosielateľ Stavebná fakulta Žilinskej univerzity. Prešla nervózna chvíľa a keď som si prečítal slovo PRIJATÝ, tak som si zhlboka vydýchol. Na druhý deň som sa dozvedel, že skúšky, ktoré som robil v pondelok, boli úspešné a aj tam ma prijali. Ale v stredu som mal ešte jeden termín. A aj keď som bol rozhodnutý, že idem an stavebnú, išiel som ešte na dopravnú, pretože, keď už som zaplatil poplatok za prijímacie konanie, aby so mnou robotu mali. Pretože nič nie je zadarmo. tam ma ale už nezobrali, ale žeby ma to nejkao vytočilo, to nie. Na začiatku júla som teda skončil so štúdiom a začal prázdninovať.
Lepšie napísané nastúpil som na brigádu, kde som zotrval až do polovice septembra. Popritom som stihol relaxovať hraním futbalu s kamarátmi niekoľkokrát do týždňa, aj vtedy, keď som bol zničený. Víkendy som buď trávil u starých mám alebo doma. Podľa potreby a aktuálnych psychických i fyzických síl. Na stavbe som si uvedomil, že keď študujem a obdobie po úspešnom období štúdia bude lepšie ako bez nejakého odbornejšieho vzdelania by som napríklad musel pracovať v ťažkých podmienkach, napíklad teraz ráno alebo aj cez deň sú veľmi nízke teploty a to by na mňa bolo veľa. Tak veru idem sa učiť radšej, keď mám príležitosť. Žiaľ, zatiaľ sú to iba frázy, ale zajtrajším dňom začínam cyklus vzdelávacieho programu Sám som si strojcom vlastného šťastia. Znie to sebecky, ale inak sa asi neprinútim. Aby som moc neutekal od témy brigády, vážim si veľmi, že som tam spoznal rôzne metódy riadenia a stavania. Vďaka všetkým čím som prešiel.
Popri tomto všetkom som kamarátom Lukášom rozbehli odvážny projekt s názvom FC BLAUGRANAS. Ak si myslíte, že to má niečo spoločné s futbalom, tak je to podobné. S tým rozdielom, že písmeno F znamená futsal. Zoskupili sme pár chalanov a prihlásili sa do mestskej futsalovej ligy. Výsledky zatiaľ nevidno, pretože ešte čakáme na úvodný hvizd ligy. Túto nedeľu sme mali prípravný zápas s konkurentom v podobe Sportingu Cebolinho, avšak na konečnom výsledku v podobe 6:2 pre nášho súpera sa odzrkadlil fakt, že v našom tíme absentovali viacerí hráči kvôli chorobám alebo boli rozcestovaní, keďže bol čas dušičiek. Na výsledku sa však už nič nezmení a to sa zapíše do histórie. Postupom času sme dali vyrobiť dresy, ktoré sú ešte vo výrobe (dúfam) a potom sa budeme cítiť ako naozajstné družstvo, ktoré má ambíciu preraziť v budúcnosti a urobiť si dobré meno v Žiline a okolí.
Ako tak čas plynul, začala sa nám Corgoňliga, európske súťaže sa rozbehli a slovenské tímy opäť neurobili dieru do sveta. Na druhej strane sme ešte nezažili to čo zažijeme v Južnej Afrike. Slovenské "Áčko" sa prebojovalo na majstrovstvá sveta. Spomínam na časy, keď sme doma remízovali s Českom a blížil sa zápas o Afriku so Slovinskom. Pred zápasom som povedal pamätné pravdivé slová: "Víťazstvá všetkých, prehry iba jedného." Taký sme národ, keď je úspech tak sme sa na tom všetci pričinili, keď je prehra, je to chyba trénera a hráčov. Tak isto to je aj v hokeji. Keď sme boli majstri sveta, tak sme sa šli s prepáčením posrať z toho, že sme Slováci-majstri sveta. O pár rokov sme však bojovali o záchranu. Vtedy tréner a aj hráči neboli v obklopení desiatok tisícov fanúšikov na námestí, ktorí by ich vítali, keď sa vrátili späť do domoviny. Na to potrebujeme iba úspechy. Tak podobne sme sami svojich hráčov zatracovali po prehre so Slovinskom 0:2. Kto veril, že vyhráme v Poľsku, bol blázon. Pri štýle, akým sa hral a v nálade, aká vládla opäť medzi "fanúšikmi" bolo pár optimistov. Ale tí to nemali v hlave všetko v poriadku. Prišla streda a senzačné víťazstvo 1:0 v Poľsku. A čo sa nestalo? Oslavy v každej krčme, neslýchaná radosť a blahoželania z každej strany, hrdé hlásenie sa k slovenskému národnému mužstvu a ďakovné maily trénerovi Weissovi, hráčom, médiá celá bez seba. A sme na majstrovstvách. Určite je to víťazstvo, ale za akú cenu? Keď sa darí, si náš, keď sa nedarí, tak sa nepriznáme. Sme národ holubičí... sa spieva v jednej pesničke, a je tomu tak.
Nastal čas a musel som skončiť s prázdninami a nastúpiť do školy. Nastúpil som, zatiaľ som furt tam, no uvidíme po skúškovom období, ako sa budem cítiť. Škola je to pekná, budova moderná, dokonca aj internet tam dotiahli. Tak aspoň nejaké vyžitie. Pravdaže som aj členom Academicu ŽU, na telesnej hrávame malý futbal. Občas je to taká hra, ako to nazvať, asi tak, že na zranenie, ale ja som našťastie ešte nič neutrpel a som spokojný dosť celkom. Aspoň s tým, že je telesná.
Keďže sa blíži čas vianočný, pred ním adventný, ale dokonca predtým nás ešte čakajú voľby do VÚC, teda aj na župana, tak touto cestou vyjadrujem svoju podporu kandidátovi číslo 3 Pavlovi Pavláskovi, pretože ako jediný z kandidátov so mnou komunikuje. A župan by mal komunikovať s občanmi. Žiaľ, bez komunikácie by sa ani dohody nemohli uzatvárať. A ja som človek nenásilný, preto ho volím. ALe tak viac o ňom a jeho programe sa dočítate na jeho internetovej stránke.
Neviem, či píšem veľa alebo málo, ale započul som, že málo je niekedy viac, preto sa snažím ukončiť tento článok s prísľubom, že budem písať častejšie a občas sa dotknem aj nejakej tej témy, ktorá zarezonuje v médiách.
