Obchodný dom Prior, je jeden z mála miest, ktoré poznajú takmer všetci. Vždy bol jedným z orientačných bodov, podľa ktorých sa vieme ľahko orientovať. Dnes tomu je stále tak. Keď povieme stretneme sa pri šutri pred Priorom, všetci vieme kam máme prísť. Potom zvyčajne skočíme dole do potravín na dôležité nákupy a môžeme sa ísť veseliť.
Nič z horeuvedeného sa samozrejme interiérovou rekonštrukciou nezmení. Jediné čo zmizne, bude ten pach stariny, na ktorý som si zvykol a lahodil mi. Už neuvidím predvádzanie nových výrobkov, ktoré zaručene fungujú. Tiež sa vytratili šedivé steny a podlaha. Možno si pomyslíte, že čo je na tom také, čo by mohlo človeku chýbať. Mne chýba to čaro tej budovy. Už odmalička som chodil s maminou do tohto domu a počas mojich 20 rokov života sa zmenil len minimálne. Pripomína mi detstvo, ktoré nemám síce až tak dávno za sebou, no väčšinu vecí z minulosti už zrušili. Nemáme ihriská, pretože nebolo na piesok, nemáme naše stromy po ktorých sme liezli, pretože museli postaviť nové bytovky, nemáme ani ošarpané staré fasády domov, pretože ľudia chcú zateplovať. Preto som ja osobne rád chodil do tejto socialistickej budovy a pripomínala mi minulosť.
Teraz ma však do tej budovy vôbec neláka a začínam k nej pociťovať istý odpor. Je to dôsledok toho, že začína budova reprezentovať to, čoho už mám plné zuby. A to nových vyblískaných obchoďákov, ktoré sa všetky na seba podobajú ako vajce vajcu. Samé zlatníctva, parfumérie, drahé oblečenia, značky a brandy. Pripadá mi to tak, akoby všetko projektoval ten istý človek. Prečo nemôže na Slovensku fungovať aj niečo podľa starých pravidiel? Snáď len nie kvôli tomu, že by to neprinášalo taký obrovský zisk.
Bohužiaľ, nie som jediný, komu prekáža nový vzhľad. Keď som sa rozprával s jednou babičkou, zaprisahávala sa, že tam už ani raz nevkročí. Ja tam tiež už asi neprídem, keďže mám bližšie Palác, poprípade Polus. Jediné, prečo ako tak, rád chodím do týchto novodobých svätín je ten, že sa na tej podlahe výborne korčuľuje...
