Malí chlapci pred Vianocami s obľubou vyhľadávajú tajné miesta, kde potom, keď sa zvečerí, zakladajú malé ohníky zo suchých halúzok a novín, ktoré vietor uchytil niekomu rovno spred novinového stánku, takže správy sú ešte horúce a dobre horia. Pri tých ohníkoch si potom rozprávajú svoje sny o darčekoch, aj ich píšu ohoreným drievkom na suché listy, aj ich posielajú po vetre Ježiškovi. Vietor ich s radosťou číta a nadšene posiela na tú správnu adresu. Preto je decembrový vietor taký rozšantený a spolu s listami rozmetá po okolí snehové vločky a keď si k tomu ešte aj spieva, to je potom tá dokonalá meluzína.
To všetko spôsobili sny malých chlapcov o autách, ktoré z ničoho nič vzlietnu, o elektrických vláčikoch rýchlejších od blesku, o super rýchlych modeloch lietadiel, ktoré ich vynesú do medziplanetárnych priestorov, ale aj o ozajstnom, živom koňovi. Ten ich odnesie veľmi ďaleko a z jeho chrbta uvidia nové svety, lebo nové svety sa zásadne objavujú na najstaršom dopravnom prostriedku, na konskom chrbte. Sú to sny o, pre malých chlapcov, neprístupných románoch, ktorým práve oni rozumejú najlepšie a ktoré si budú tajne čítať a raz možno ešte lepšie napíšu. Snívajú o všetkom, čo sa im neskôr, aj keď nie akurát na Vianoce, splní.
A to je to, čo posúva ľudstvo dopredu, splnené sny malých chlapcov.
Chvíľu pred Vianocami sa dospelí muži opäť stávajú malými chlapcami, opäť túžia prvom autíčku,po elektrickej dráhe, ktorá síce chodila kolom dookola, ale tie zázraky čo videli iba oni, tie vidia opäť každé Vianoce doteraz. Iba ten živý kôň a neobjavené svety zostávajú stále iba snom. A to je to, čo robí náš život krajším, fantázia mužov, ktorí sa vždy pred Vianocami menia na malých chlapcov.
V tom skutočnom príbehu, ktorý sa odohrával pod mojimi oknami sa malí chlapci odmietli so mnou baviť. Jeden z nich, na moju otázku prečo tie ohníky robia, povedal kamarátovi: " Ticho buď, nič nehovor a prilož na oheň". Aj ten chlapec už poriadne vyrástol a jeho sen, že raz bude písať príbehy sa postupne plní.
