
Som z tých, čo chcú aby láska
bola sťa nekrčivé košele
kde nič netreba žehliť
a svet má svoj logický samospád
Rozmýšľam čo všetko
by som kvôli tomu oželel
čoho by som sa vzdal tak rád
Určite našich hádok
a po nich nich tisícok voltov ticha
Je vždy tak zložité ti písať prvý riadok
čo potom kydá zo mňa urazená pýcha
A vzdal by som sa viet
čo nechcú ale trafia presne
tvoj krehký zraniteľný svet
kde nik, nik okrem teba nesmie
Tiež nemusím tie noci. A tie rána!
Veď vieš, hmla a divný stav vákua…
Myseľ sa čierno odplazila k vranám
kde klesá na cene, stará kurva!,
kde som ťa navždy odpísal
Škoda že nestačí len opiť sa…
Nezmizne to, čo kopí sa vo mne
na sto, ba na tisíc percent
Je škoda, že...
Hmm, nie.
Je dobre, že láska stať sa nekrčivou nechce






