Smútky, čo kričia zo zahraničia

Potichu sa tam, doma, tratia. Rodičia, krstní
popri nich tiež strýkovia aj tety
Čas nás o seba oberá. Pomedzi svoje prsty
na spomienky mení čo bolo predtým


Na tabuľkách pribudli nejaké mená
niekoľko údajov, jeden pár dátumov
Že život im dopísal posledný  scenár
zvyknúť si máme. Musíme. „Sans humour“

 
Na tiene sa menia rodičia, aj krstní
mnoho našich známych kráča do neznáma
Smútok vo vnútri sa rozrastá o vrstvy
kde slza za slzou už nebýva viac sama


Pribudnú mramorové dosky. Studené
budeme k nim našľapovať s úctou, nerýchlo
S ľútosťou, že nebolo nám súdené
byť pri každom zo sŕdc, kým nestíchlo


Vek všetkých požuval. Jazýčkom mlstným
o zmysle života nechal hlavolam
Tam doma, ďaleko, rodičia aj krstní
už iba mlčia. Niet komu zavolať...