Keď ste v práci takto dlho, hranice rán a večerov prestávajú existovat. Vaše vnímanie sa postupne zužuje na najzákladnejšie potreby a požiadavky vás a vašeho okolia. Počiatočné optimistické predsavzatia (musím prečítat nejaké odborné články) sa scvrknú do jediného bodu-musím prežiť. Prežiť bez odborného zlyhania. A je fajn,keď s vami prežije aj vaše svedomie.
V nedeľu 4.52 výzva dispečerky: autonehoda, 4 zranení. Prichádzame na miesto tesne za hasičmi. Prevrátená Calibra na streche a vnútri 4 mladí ludia. Vodič (hovorme mu pán S.) vyzerá najhoršie, je opitý, vulgárny, dezorientovaný, miestami agresívny. Poskytujeme mu to čo je naša povinnosť a prevážame ho do spádovej krajskej nemocnice. O ostatných sa postarali ďalšie posádky. Vraciame sa späť na základňu a ja už v duchu myslím na to, ako sa čo najrýchlejšie presuniem na našu kliniku (druhá nemocnica, cca 25 km vzdialenosť). Stihnem rýchlo predat službu, sadám do auta a „letím“ na neurochirurgiu. Na JIP je plno. Vlastne ani nie tak úplne, jedno miesto je voľné. Telefonické konzílium zo susednej krajskej nemocnice: máme tu pacienta z autonehody- opitý vodič, zlomenina 2 krčného stavca a lebečnej spodiny (v to ráno sa prvý krát usmejem- žeby moj „známy“ z rána?) a prosba o prevzatie pacienta. Za hodinu sa opäť vidíme s opitým vodičom Calibry. Je triezvejší ako predtým: Čo tu robíte? Pýta sa. To ste zase vy? V ten deň mu po druhý krát poskytujem to ,čo je moja povinnosť a okrem iného ho informujem ,že ho čakajú 2 operácie. „Zajtra sa bude operovať ten zlomený stavec“ . Mlčky prikývne a zaspí. Tento flám si bude určite pamätať.
V pondelok ráno ho operujem . Po operácii sa preberá a začína mu dochádzať čo sa odohralo v posledných hodinách. Ticho, pokojne leží v posteli a v dalších dňoch začína rehabilitovať a chodiť. Stav sa pozvoľna stabilizuje. Vídame sa na chodbe s bežným pozdravom. Nič extra. Za týždeň je plánovaná druhá operácia- plastika zlomenej lebečnej spodiny. Vysvetlujem mu čo budeme počas operácie robiť a prečo je nutná. Odchádzam vybaviť nejaké papierovačky. Za 5 minút mi volá sestrička,že pán S. by rád so mnou hovoril. Priznávam, napadlo ma-chce poďakovať? Zažijem seriálovú scénku vďačného pacienta? Tešil som sa, ako si chlapsky potrasieme rukami a moje ego utešene narastalo do gigantických rozmerov. Prichádzam k posteli. Pán S. mi naznačuje aby som sa viac naklonil. Poslúchnem. Tichým hlasom povie: „pán doktor, nedal by sa ten alkohol z tej zdravotnej dokumentácie vymazať? „ Ego sa vrátilo do povodných rozmerov a absurdnost situácie ma naplnila po okraj. „Needaaalooo..!“ tiež šepotom ukončujem debatu.
Pacienta po druhý krát operujem. Dostal sa z toho bez následkov. Za pár dní odchádza domov. Som rád,že mi odpovedá na pozdrav. Viac pre neho nemožem urobiť. Aj keď on si to možno nemyslí…
