K najbližšej križovatke mi ostávali asi dva kilometre, keď som vľavo, kúsok za sebou, začula hlasné pískanie pneumatík. Hneď som pochopila, o čo ide. Pred vozidlo v ľavom jazdnom pruhu sa obrovskou rýchlosťou - parádnou „myšičkou" - zaradilo čierne audi. Ledva sa tam vmestilo, ešte šťastie, že duchaplný vodič stihol uhnúť doľava a zároveň pribrzdiť. Intuitívne som uhla doprava a rovnako ako vodič v ľavom jazdnom pruhu, i ja som pribrzdila. Našťastie. Keby som tak nebola urobila, audi by mi zvalcovalo ľavý predok auta pri ďalšej myšičke do môjho - pravého - jazdného pruhu.
Vlastne som mala šťastie, lebo aj vodič za mnou stihol zareagovať a so škripotom bŕzd spomaliť. Pokojne mohol do mňa - v osemdesiatke - aj napáliť. Reťazovú reakciu, ktorá by nasledovala, si viem živo predstaviť.
Ešte chvíľu bolo možné vidieť čierne audi, ako kľučkuje z jedného pruhu do druhého a ako míňa jednotlivé vozidlá doslova o centimetre. Ako sa strácalo v diaľke, hvízdanie pneumatík a pobúrené trúbenie nahnevaných vodičov ustávalo. Všetko zrazu stíchlo a my sme mohli opäť pokojne a disciplinovane pokračovať ďalej.
Po pár minútach som sa ocitla na semaforoch, práve svietila červená. Dva prúdy áut sa rozdelili do štyroch - podľa toho, kam mali namierené. Ja som smerovala doprava - do mesta. Spomalila som a zastala za posledným autom v mojom odbočovacom pruhu - za oným čiernym audi!
Neskôr som o tom rozmýšľala. Načo bola takáto nebezpečná jazda dobrá? Veď vodič nezískal vôbec nič. Dostal sa na rovnaké miesto ako ja, pričom ja som dodržiavala predpísanú rýchlosť a všetky pravidlá cestnej premávky.
Je smutné, že takýchto vodičov - priam hazardérov - je na cestách čoraz viac. A ešte smutnejšie, že si neuvedomujú, že okrem druhých ohrozujú aj seba. Tých pár získaných minút však za to nestojí.
