Aj kone majú srdce
Jim definitívne stratil zrak, keď mal približne desať rokov. Všetci chovatelia koní vedia, čo táto diagnóza znamená a vedeli sme to aj my: väčšina zvierat sa musí po takomto zistení utratiť.
Doteraz nám nie je celkom jasný motív, prečo sme to neurobili. „Na vine" je asi sám Jim, náš kôň s veľkým srdcom.
Keď sa do Jima naša dcéra „zaľúbila", bol ešte veľmi mladý. I ona mala o pár rôčkov menej. Sprvoti ho chodila iba obzerať. Keď sa v stajni Jimovho majiteľa obšmietala už dostatočne dlho, dovolil jej starať sa o neho. Okrem kydania hnoja, čistenia a pomoci v stajni si na ňom mohla sem-tam aj zajazdiť. Spočiatku sme sa báli, veď toto plemeno - Furioso - patrí vzrastom medzi väčšie a pomerne živé kone. Navyše, povaha koní býva rôzna - presne ako u ľudí. Nikdy neviete, čím vás prekvapí. No Jim akoby naše obavy vycítil. Ukázal sa byť nielen dobre ovládateľný, ale aj priateľský a vďačný. Veľmi rýchlo nás presvedčil, že naša dcéra je v „dobrých rukách". Roky bežali a my sme boli radi, že náročné a nebezpečné obdobie teenagera je využité zmysluplne: starostlivosťou o živého tvora. Naša dcéra sa vtedy naučila mnohým dôležitým veciam: ako si zorganizovať čas a ako si vážiť každú jednu minútu. Aj to zistila, že za prácu (napr. kydanie hnoja, upratovanie v stajni...) patrí odmena, trebárs vo forme zajazdenia si. Čo však bolo najdôležitejšie, pochopila, že veci sa musia robiť poriadne, iba vtedy sa všetko vynaložené úsilie vráti. Napríklad vo forme lásky, ktorú Jim dokázal rozdávať. Za starostlivosť sa vedel vždy náležite odmeniť: drobnými prejavmi ako sú radostné zaerdžanie pri príchode, priateľské obtretie či maznavé „pomuchlenie". Možno sú to drobnosti, ale... koľkokrát za deň sa niekto rozžiari od radosti, že vás zase vidí? Koľkokrát za deň si vás niekto pritúli a povie vám: „S tebou mi je tak dobre!"? A koľkokrát za deň sa vás niekto dotkne len preto, aby sa ubezpečil, že ste pri ňom a že on je kvôli tomu šťastný? Takéto drobnosti rozohrejú viac ako prázdne gestá a veľké finančné dary bez lásky...
Život však neprináša len radosti, naopak. Tak tomu bolo aj v našom prípade. Jim začal mať z neznámych príčin opakované zápaly očí. To už bola jeho majiteľom naša dcéra, ktorej sme ho kúpili ako darček za dlhoročnú a vernú starostlivosť bez nároku na odmenu. Napriek permanentnej liečbe a nemalým finančným nákladom sa vďaka recidívam jeho zrak neustále zhoršoval. Zápaly postupne poškodzovali vnútorné štruktúry očí, predovšetkým šošovku a sietnicu a my sme pomaly ale isto zisťovali, že už prakticky nevidí. Akosi sme si to však nechceli pripustiť. Ani vtedy, keď sme sa dozvedeli definitívny verdikt očného odborníka z brnenskej veterinárnej kliniky, kde sme Jima odviezli na vyšetrenie, prípadne liečbu. Oznámil nám, že náš koník už nevidí vôbec a nikdy už vidieť nebude. Ani na jedno oko... To bol ten zlomový okamih, bod, kedy sa bolo treba rozhodnúť, najsmutnejšie obdobie nášho spolužitia s Jimom. Všetci od nás očakávali vyrieknutie verdiktu, brali ho ako hotovú a samozrejmú vec. Ten kôň už nie je súci na nič! Sú s ním spojené iba starosti a náklady, žiaden úžitok. Takéto kone končia predsa na bitúnku...
Nemohli sme mu to urobiť. Nikdy sme sa o tom nebavili, ani len slovkom. Napriek jeho hendikepu chodil Jim naďalej von, akoby sa nič nestalo. A on, nie ako iné kone, ktoré sa dostanú do podobnej situácie a nechcú sa pohnúť z miesta, on sa rozhodol, že nám bude dôverovať. Opatrným krokom sa nechal vyviesť zo stajne a dal sa osedlať. Keď mu jazdec naznačil, že má ísť, tak išiel, keď mu dal impulz, že má zastať, okamžite zastal. Prišiel na to, že musí opatrnejšie dvíhať nohy, a zrazu vycítil aj to, že v ceste má prekážku. Znenazdania si uvedomil, že existujú aj iné receptory, ako sú oči. Ťažko uveriť, no Jim zastane pár centimetrov od ohrady, človeka či prekážky, ktorá sa mu postaví do cesty. Nenarazí a pritom vôbec nevidí. Ak ho pustíte na voľno a začnete pred ním kľučkovať, skopíruje váš pohyb na centimetre. A ak mu dáte povel: „Jim, klus!", alebo „Jim, cval!", tak Jim sa rozklusá či rozcvála. Takúto dôveru má však iba k pár osobám, a tie ho, samozrejme, nikdy nesklamali. Jednou z nich je aj moja dcéra. Jim vie, že na ňu sa môže vždy spoľahnúť. A ona naňho. Ak by náhodou v teréne zablúdila, nemusí sa báť. Jim - slepý Jim! - ju bezpečne dovedie až domov.
Keď som sa raz pri návšteve Jima v stajni vyjadrila: „No čo, ty môj chudáčik, ako sa máš?", dcéra sa nasrdila a situáciu mi „vysvetlila":
„Mami, Jim nie je žiaden chudáčik! Veď vidíš, že je šťastný, tak prečo sa trápiš?!"
Má pravdu, a preto sa už netrápim. Veď ten kôň je naozaj šťastný! Vždy, keď k nemu niekto príde, sa teší, vo výbehu sa jaší ako malé žriebä, spokojne sa vyváľa v blate a rozihrane sa „muchlí" s inými koňmi a ľuďmi, ktorí sa mu prídu prihovoriť. Rozjasane cvála a beží tryskom s vetrom opreteky, dovolí vám stráviť nádherné chvíle v prírode, pozorujúc prírodu z konského chrbta a vnímajúc každučký nepatrný zvuk či šum vetra. Lebo on si už teraz tieto veci všíma a či chcete, či nie, spolu s ním si ich všímate aj vy. Na svete je toľko drobností, ktoré stoja za povšimnutie! Ani len oči netreba otvoriť... Predtým sa Jim zaujímal predovšetkým o vnemy, prijímané očami. Teraz je oveľa pozornejší. Často zastane, aby sa len tak započúval, zdvihne hlavu, zastrihá ušami alebo potiahne nozdrami. Okolo nás je toľko zaujímavých vecí! Iba treba na chvíľku zastať... Prečo sa aj my na chvíľu nezastavíme, nezapočúvame, neporozhliadneme?! Že nemáme čas? Ale máme! Raz to pochopíme, no možno už bude neskoro...
Život so slepým koňom prináša nekonečné množstvo myšlienok a podnetov na zamyslenie.
Raz sme z terasy stajne, kde má Jim momentálne svoj domov, sledovali dianie vo výbehu. Zrazu, z nejakého neznámeho dôvodu, sa celé stádo rozbehlo ozlomkrky smerom dole. Terén nebol vôbec rovný, navyše, bolo tam aj zopár jám. Keď sa kone takto rozbehnú, vtedy už nie je možné zasiahnuť, nič nezmôžete voči sile stáda, ani strach ich nezastaví. Keď sme videli ten beh dolu kopcom, svorne sme zdúpneli.
„Bože, veď Jim sa doláme!"
Nedolámal sa. Kobyla, ktorá Jima pozorne strážila, ho stihla predbehnúť a svojím nárazom zboku zmeniť smer jeho cvalu tak, že v poslednej chvíli minul jamu, ktorá by sa mu stala osudnou. Tomu sa hovorí priateľstvo, spolupatričnosť a empatia! Vlastnosti, ktoré tak často chýbajú nám, ľuďom...
Dnes už Jim nechodí do výbehu s celým stádom. Má svoj vlastný menší výbeh, kde sa pasie so svojím kamarátom. Odtiaľ si ho vždy vyzdvihneme, keď ide na vychádzku do terénu alebo na tréning na jazdiareň. Lebo Jim aj trénuje: drezúru. Len škoda, že má na ňu tak málo času. Určite by v nej bol dobrý. On totiž „na slovo" reaguje na príkazy, ktoré dostáva, čo je základný predpoklad úspechu v drezúre.
Je zvláštne, ako Jim dokáže priťahovať k sebe ľudí. Či sú to deti, dospelí alebo hendikepovaní, vždy je k nim priateľský a každému sa snaží dôverovať. Na oplátku, ľudia dôverujú jemu. Nikdy človeku neublížil, nekopol ho alebo neuhryzol, čo kone často robievajú. Jim vie, že mu veríte a on vašu dôveru nesklame. Malé deti sa koní zvyčajne boja. Jima však nie. Z neho láska k ľuďom priam vyžaruje. Navyše, dokáže vnímať aj pocity: váš strach, vašu bolesť, vašu radosť. Jim sa nenatíska, nechá vám čas, aby ste si svoj vzťah k nemu vybudovali. Napriek tomu, že aj on dychtí po láske a pohladení - presne tak ako ľudia - nie je dotieravý. Keď mu však svoju lásku ukážete - na rozdiel od ľudí - vždy vám ju vráti, a to dvojnásobne.
Príbeh o Jimovi nie je vymyslený. Náš koník, aj keď je hendikepovaný, dostal svoju šancu. Je šťastný a svoje šťastie rozdáva aj druhým. Dnes už má pätnásť rokov a teší sa dobrému zdraviu. Jim - kôň s veľkým srdcom...
