Bože, len nech nejde k môjmu lekárovi, zaúpela som v duchu. V ten deň som mala veľmi naponáhlo.
Našťastie, nešla. Rozhodným krokom zamierila k vedľajšej ambulancii a rázne zaklopkala. Pacientov, čakajúcich na vyšetrenie (bolo ich zhruba päť), si nevšímala.
„Dobrý deň prajem, môžem?" spýtala sa príjemným hlasom sestričky.
„Vitajte," privítala ju sestrička bodro. „Poprosím o chvíľočku strpenia, hneď vás vezmeme. Len čo vybavíme tohto pána."
Počkala, kým sa dvere opäť neotvorili a kým z nich nevyšiel vysmiaty mladík. Bol v obleku, mal kravatu a nezvyčajne veľkú tašku.
„Ahoj! A ty tu čo robíš?" čudovala sa.
„Čo tak asi?" zasmial sa. Potom rýchlo - už zatvárala za sebou dvere - navrhol: „Počkám ťa, čo povieš? Sadneme niekde na kávu..."
„Fajn, tak počkaj," usmiala sa a zmizla.
Postavil sa k dverám a čakal.
Aj oni - pacienti - čakali. Na pomoc zn. Zentiva.
