Zatváram oči a myslím na svoje deti. Hlavou mi prebleskne spomienka na moju mladosť. Keď som i ja takto stála - rozhodnutá pred očami všetkých prítomných povedať svoje áno. Keď som ešte nevedela, čo mi život prinesie, keď som iba dúfala, že budem šťastná.
Spomínam tiež na chvíle najväčšej radosti, keď som celá ubolená, napriek tomu nevýslovne šťastná, doniesla domov svoje malé batôžky. Ktoré sa od toho okamihu stali nerozlučnou súčasťou našich životov. Odvtedy sa už nikdy neprestali starať o naše radosti, ale aj starosti. Naše životy naplnili šťastím, no občas aj zármutkom. Veľakrát sme sa o ne báli. Vlastne sa vždy aj budeme. Do konca nášho života.
Už chápem slzy v očiach matiek, ktorých deti sa svojím áno púšťajú na neprebádané územie nového života. Majú o ne strach a dúfajú, že budú šťastné. Boja sa, či si bez nich poradia. Či bez nich a bez vážnych pošmyknutí zvládnu všetky problémy a životné úskalia, či aj neskôr, v budúcnosti, bude pri nich stáť niekto ako my: pripravený pomôcť im v každom jednom okamihu.
A vôbec, čo keď už svoje deti stratili? Dokážu aj po rokoch, keď už budú mať novú rodinu a množstvo povinností, nájsť cestu späť, tam, kde bol kedysi ich domov?
Aj o tom rozmýšľajú matky.
Pozerám na mladomanželov, ktorí sa celí šťastní, teraz už svoji, túlia jeden k druhému. Rozumiem ich šťastiu.
Sledujem slzy ich matiek, a tiež im rozumiem. Úplne presne sa viem vžiť do ich pocitov. Nie je ľahké vyprevádzať do života svoje dospelé ratolesti.
Život je zvláštny. Radosť i smútok kráčajú obyčajne spolu. Držia sa pevne za ruky, patria k sebe. Ako mladý pár, tešiaci sa na spoločnú budúcnosť.
Kým sa deti radujú, ich mamy zväčša smútia. Nebadane si zotierajú slzy a spomínajú na spoločnú minulosť.
Ako to, že život tak beží?!
