„Najprv som jej vylepila," opisovala mi známa takúto situáciu. „Potom som sa rozplakala."
„Vylepila?!" žasla som. „Ako si mohla, ty, taká silná fajčiarka?"
„V prvom momente som nebola schopná rozmýšľať," vysvetľovala. „Cítila som iba zlosť. Hnev z toho, že urobila takú istú chybu, ako som urobila kedysi ja. Že som vôbec začala... Vedela o mojich márnych pokusoch prestať, napriek tomu sa nepoučila. Hoci som jej celý život opakovala, ako som svoj hlúpy krok oľutovala. Miliónkrát! Vedela, čo som si kvôli fajčeniu vytrpela, veď celý čas žila vedľa mňa - a napriek tomu začala s fajčením aj ona. V tej facke bola všetka moja frustrácia. A bezmocnosť."
Na okamih prestala rozprávať. Celá rozrušená si zapálila a po chvíľke - už pokojnejšia - pokračovala.
„Potom som ju objala. A rozplakala sa - nad tým všetkým. Nad našou spoločnou slabosťou a nad tým, že som ju udrela. Že nie som dobrá matka, lebo som jej nebola pozitívnym vzorom. Veď som pred ňou fajčila celý jej život! Tú facku si nezaslúžila. Patrila vlastne mne..."
Photo Perex: flickr.com/haprog_
