Nedávno som sa stretla so svojou dobrou priateľkou. Ako vždy, vyzerala bledá a vyčerpaná. Nielen ja - už všetci vieme, čo je toho príčinou. Vraj celé noci nespí, lebo jej manžel chrápe. Keby len chrápe! On hrozne chrápe...
„Čo je? Vyzeráš akási strhaná," vyšla som jej v ústrety. Bolo mi jasné, že sa chce posťažovať.
„Máš pravdu," prikývla unavene. „Som zničená. Totálne zničená. Celú noc som oka nezažmúrila..."
„Zase chrápal?!" súcitila som s ňou.
„Kdeže, nebol doma. Odcestoval na služobku."
„Tak tomu potom nerozumiem. Konečne si sa mohla vyspať..."
„Lenže ja som sa nevyspala."
„?"
„Predstav si to! Vôbec som sa nevyspala. Chýbal mi. Mne chýbalo ešte aj to jeho chrápanie!"
Paradoxy
Niekedy ich už máme dosť. Stále nás chcú komandovať, musíme ich poslúchať, nepočúvajú naše dobré rady. Možnože sú starší, múdrejší a rozumnejší, no musia nám to dávať najavo?! Kým nás oni poučujú, my po nich zbierame rozhádzané oblečenie, zametáme blato, lebo sa opäť neprezuli, žehlíme ich košele. Robia si čo chcú - a my im to musíme tolerovať. Nielen to. Muži našich životov zavše aj chrápu!