O chvíľku, po kontrolnom odbere krvi, som ich uvidela opäť. Pred dverami lekárky, ktorá nás mala posunúť ďalej. Do miestnosti, kde sa uskutoční vlastný odber krvi.
Dvojica si sadla hneď vedľa mňa. Chlapec vyzeral byť v pohode, no dievčina mala očividne strach. „Neboj," povedal chlapec, „zvládli to iní, zvládneme to aj my."
Mal pravdu. Zvládli to. Prvá išla dievčina - zarovno so mnou. Pred vstupom do miestnosti sa so svojím priateľom krátko objali. „Neboj," pripomenul jej chlapec ešte raz. Iba sa usmiala a odhodlane vykročila za sestričkou.
Keď sme si po odbere popíjali spolu čaj, bolo zjavné, že sú už veselší. Strach z dievčiny úplne opadol, zrazu veselo štebotala. Dokonca iniciatívne nadviazala rozhovor so starším pánom sediacim oproti nej. Niečo tam vypisoval a ona sa ho na to spýtala. Vraj vypĺňa tlačivo k udeleniu diamantovej Janského plakety. V ten deň daroval krv už osemdesiaty raz.
Osemdesiat ráz! Darovať krv osemdesiat ráz... Priam som sa zahanbila. Ja som sa na tento krok odhodlala len nedávno - po dlhom, predlhom váhaní.
Obdivne som pozerala striedavo na pána, striedavo na dvojicu šťastne vyzerajúcich mladých ľudí. Páčili sa mi, jednoducho na mňa zapôsobili. Svojou mladosťou, svojím odhodlaním chcieť niečo urobiť pre druhých.
Neviem, ktorému z nich napadla myšlienka urobiť niečo takéto na začiatku ich vzťahu. V každom prípade ma ich krok oslovil. A potešil.
Vo dverách som sa stretla s ďalšou mladou dvojicou. Ja som odchádzala, oni prichádzali...
Nie, mladí ľudia nie sú zlí. Nie sú necitliví a nie sú nevšímaví. Sú presne takí, ako sa o nich spieva v starom hite Joža Ráža.
Odchádzala som s dobrým pocitom. Fandiac ich odhodlaniu aj ich vzťahu. Nech im oboje vydrží. Bodaj by boli v živote šťastní.
