O 21:30 vchádzame do Reštaurácie 1. Sme smädní a chceme si dať kofolu. Bodla by aj nejaká zmrzlina (z mraziaceho pultu). Prítomný čašník nás však informuje, že už zatvárajú a už sa nedá nič objednať. Neuspokojení odchádzame pohľadať niečo iné. Napriek sklamaniu si však stihneme všimnúť prevádzkové hodiny: od 10:00 do 22:00.
O 21:55 vchádzame do Reštaurácie 2. Je tu plno. Pre istotu sa pýtame, či nás obslúžia. Pokúsime sa kofolu rýchlo vypiť, nebudeme zdržiavať, vysvetľujeme.
„Nech sa páči," usmeje sa na nás čašník, „ste vítaní. Pokojne si svoju kofolu vypite." Na našu otázku, dokedy majú otvorené, dostaneme odpoveď:
„Dokedy bude potrebné."
Zdržali sme sa dosť dlho. Takmer dve hodiny. Okrem kofoly sme si dali zopár vynikajúcich, na želanie pripravených zmrzlinových pohárov a k tomu dobrú kávu. Obojstranne spokojní sme sa s majiteľom rozlúčili a vyjadrili presvedčenie, že sa opäť čoskoro uvidíme. Samozrejme, v jeho reštaurácii. Nedalo nám, aby sme si pri odchode (reštaurácia bola ešte stále plná) nepozreli otváracie hodiny. Stálo tam rovnako ako v Reštaurácii 1: otvorené denne od 10:00 do 22:00.
Pizzeria 1: Zastavili sme sa v nej cestou domov z dlhšej cesty. Boli sme riadne hladní, a tak sme si objednali dve pizze. Príprava netrvala dlho, o to väčšie bolo naše sklamanie. To nebola pizza, to boli posúchy! Tak sme to aj cestou čašníčky tlmočili autorovi našej večere. Nič sa neudialo, žiadnej spätnej väzby sme sa nedočkali. Vlastne áno. To sme však zistili až doma. Na účtenke sme mali pripočítanú ešte jednu položku, ktorú sme, samozrejme, vôbec neobjednali, tobôž nekonzumovali. Nuž čo, poučenie pre nás: účet si treba skontrolovať na mieste. Reklamovať však nebudeme. Do tej pizzerie už totiž nevkročíme.
Pizzeria 2: Chodíme do nej dosť často. Majú tam dobrú pizzu a milý personál. Toho dňa sa im pizza však akosi nepodarila. Presnejšie povedané, tá moja. Bola pripálená. Reklamovali sme, na čo čašníčka pizzu bez váhania vzala späť do kuchyne. Približne o 10 minút doniesla novú, ružovo a šťavnato vyzerajúcu. Keď sme odchádzali, upozornila nás na náš účet:
„Nápoje sme vám nezarátali. Berte to ako naše ospravedlnenie. Dovidenia." Dovidenia. Určite prídeme znova.
Reštaurácia 1: Odskočili sme si z práce naobedovať sa. Reklama na okne hlási: Chutné a lacné menu dňa: iba 3.30 Eur. Jedlo nám doniesli rýchlo. Namiesto „pravej slovenskej cesnačky" nám však predložili akýsi mútny vývar bez vône a chuti. Keď sme sa servírky spýtali, či sa nepomýlila, keďže našej polievke chýba cesnaková chuť i vôňa, zahlásila:
„Ach bože, kuchár zas zabudol pridať cesnakovú pastu...". O pár minút bola späť aj so šúľkom, ktorý vyzeral ako „črievkový" syr Bambino a spýtala sa: „Koľko?" Keď sa už v polievke vyvaľovali cca 3 cm cesnakovej hmoty, zastavili sme ju. Stačí, fajn, veď to už má vôňu „pravej slovenskej cesnačky". Nuž, aspoň vôňu. Takú, čo bude mať aj chuť, pohľadáme pre istotu inde.
Reštaurácia 2: Iný deň, iné mesto, rovnaká cena za menu: 3.30 Eur. Keďže sme na pravé slovenské jedlá, opäť sme neodolali. Tentoraz sme si objednali „domáce parené buchty". Tie buchty boli naozaj ako domáce - ešte aj s čučoriedkami. Spomenula som si pri nich na buchty mojej mamy a bolo mi dobre pri srdci. Predsa len ešte existujú kuchári, ktorí robia dobré meno Slovensku! Raz sa v tejto reštaurácie zastavím so svojimi americkými priateľmi, povedala som si. A možno sem privediem aj moju mamu. Chuderka, už nevládze robiť také dobré buchty...
Reštaurácia 1: Táto reštaurácia bola súčasťou hotela. Sedeli sme vedľa skupinky tam ubytovaných Francúzov. Náhodne sme začuli konverzáciu slovensky hovoriacej sprievodkyne a, podľa všetkého, ich šoféra.
„Predstav si," hovoril jej, „víno nalievali do pohárov z tetrapakových škatúľ! Práve som išiel okolo, keď sa otvorili dvere, a tak som to zbadal..."
Pri pohľade na Francúzov pri ich ovoniavaní a prvom koštovaní vína sme uverili. Neklamal.
„Peut-être du Beaujolais?" pýtali sa jeden druhého a mraštili tvár. (Beaujolais je niečo ako náš burčiak).
„Oh la la, mais ce vin est vraiment terrible! Non, non, ce n´est même pas du Beaujolais!" V duchu sme s nimi súhlasili. Toto víno bolo určite horšie ako najnekvalitnejšie Beaujolais.
Reštaurácia 1 (tá istá, na druhý deň): Sedíme na večeri a hneď vedľa nás tá istá skupina Francúzov. Okrem jedla si neobjednali žiadne pitie. Iba džbán s čistou vodou z vodovodu. Do nachystaných pohárov si potom začali nalievať víno z fliaš, ktoré si kdesi kúpili a pod stolom pootvárali. Už boli pripravení, dokonca mali aj otvárač. Neprešlo im to. Čašník ich hneď na začiatku stopol, a tak sa iba rýchlo najedli a vypadli.
Reštaurácia 2 (hneď vedľa, na druhý deň): Opäť sme sa stretli. Francúzi tam už sedeli, každý s pohárom vína pred sebou. Práve si objednali druhú fľašku červeného. Dali sme si poradiť a nesklamali sme sa. Nabudúce si ubytovanie zabezpečíme radšej v tomto hoteli. Veď ani nám nechutilo „slovenské tetrapakové Beaujolais" z reštaurácie nášho hotela.
Koliba 1: Iba sme do nej vošli. Bola síce pekná, no čašníci mali oblečené rifle a tričká a z reproduktorov sa ozýval spev Shakiry. Nuž, namiesto bryndzových halušiek nás určite počastujú syrokrémovou náhradou, povedali sme si a šli hľadať inde.
Koliba 2: Vošli sme a aj zostali. Bola plná - najmä cudzincov. S úľubou sledovali prácu mladých dievčat a chlapcov, odetých do slovenských krojov a vôbec im nevadilo, že na tradičné slovenské jedlo si musia trocha počkať. Pri takom množstve návštevníkov bude asi čerstvé. Navyše, hrala pravá ľudová hudba a z okien bol nádherný výhľad: na naše slovenské veľhory. Stálo zato odfotiť si ich...
Reštaurácia 1: Objednala som si, ako to často robím, „Važeckú pochúťku". Je to jedlo, na ktorom testujem „kvalitu kuchyne". Ak je zemiaková placka „pravá", teda pripravená zo zemiakov a nie z múčno-zemiakového polotovaru, väčšinou sa tam vrátim.
Placka bola síce pravá, no trošku viac pripečená, ako by sa patrilo. Reklamovali sme, no reklamácia neprešla. Vraj „nie je až taká pripálená, aby sa nedala zjesť". Ale bola. Riadne horká, jedným slovom - nejedlá. Zjedla som iba mäso, hoci nám zaúčtovali celé jedlo. Lacné nebolo, to vôbec nie. Zhorené placky však nie sú lacné. Treba na ne viac elektrickej energie.
Reštaurácia 2: Opäť som si objednala moje „testovacie jedlo." Všetko by bolo fajn, až na to, že kuchár to trošku prehnal s chilly. Pri jedení mi normálne tiekli slzy, hoci jedlo bolo veľmi chutné. Keď sa nás po skončení jedla čašníčka spýtala, ako nám chutilo, môjmu manželovi nedalo, aby nepoznamenal (podľa neho je spätná väzba pre kuchára veľmi dôležitá):
„Bolo to výborné," povedal, „iba ste manželku trocha rozplakali..."
Kým sme sa pozberali na odchod, pribehla čašníčka a doniesla nám menu dezertov so slovami:
„Kuchára to chilly strašne mrzí. Radi vám prinesieme nejaký múčnik, prosím, vyberte si. Prijmite to ako naše ospravedlnenie..."
Ponáhľali sme sa, a tak sme ich „ospravedlnenie" nemohli prijať. I tak nám dobre padlo. Poďakovali sme sa a prisľúbili, že ich určite ešte navštívime. Zatiaľ sme nestihli, no „reklamu" sme im urobili. Poslali sme tam už viacerých našich známych.
Reštaurácia 1: Zaregistrovali sme vznik novej reštaurácie v našej blízkosti, a tak sme sa ju rozhodli otestovať. Nuž, prvý dojem bol dobrý. Všetko na úrovni. K večeri sme dostali dokonca aj bonus: „welcome drink" zadarmo.
Zhruba o mesiac sme sa tam ukázali opäť. Uvítací drink sa síce už nekonal, no všetko bolo vcelku fajn. I zákazníkov bolo dosť, hádam aj preto sme si na večeru museli počkať trocha dlhšie, ako by sa patrilo.
Naša tretia návšteva sa však stala poslednou. Hostí nebolo veľa, napriek tomu sme si „počkali". Popri tom sme mali možnosť všimnúť si drobné, no dôležité maličkosti. Že obrus už nie je čistý, že poháre by mohli byť aj lepšie umyté a že okolo stolov sú odrobiny, ktoré čašníci zmietali pri čistení rovno na zem. Poslednou bodkou bola návšteva sociálneho zariadenia. O tom sa už vôbec nedalo povedať, že by bolo čisté...
Reštaurácia 2: Akosi sme na ňu pozabudli. Možno sme tam neboli aj rok, napriek tomu, že sme boli vždy spokojní: s kvalitou jedla, obsluhou i čistotou priestorov. Aj teraz sme boli. A, predstavte si, dostali sme aj „welcome drink". Vraj „pozornosť šéfa podniku." Zato, že sme ich „verní zákazníci" a že sa tešia, že nás opäť vidia. Až sme sa, my odpadlíci, zahanbili.
Nuž, rozhodli sme sa, že to musíme napraviť. Nedáme už na prázdne sľuby a oku lahodiace reklamy. Najlepšou reklamou je predsa dlhotrvajúca kvalita. Netreba hneď uveriť lacným gestám vo forme uvítacích drinkov, (dočasne) usmiateho personálu a (spočiatku) žiariacej čistoty. Pretože „keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú". Toto podnikanie však nie je o prilákaní nového zákazníka. Je o niečom oveľa ťažšom: o udržaní si zákazníka.
Milí priatelia, určite aj vy máte množstvo zábavných i menej zábavných príhod z našich reštaurácií. Želám vám, aby ste pri svojom putovaní narazili iba na reštaurácie typu 2. Ako ich spoznáte? Väčšinou sú plné. Plné spokojných a verných zákazníkov.
