Obchodík bol prázdny, no dve predavačky za pultom si ani nevšimli, že som vošla. Boli zaneprázdnené. Obe z nich sa venovali tovaru v regáloch - asi „upratovali".
Po chvíľke čakania sa jedna z nich nakoniec podujala obslúžiť ma. Vysvetlila som jej, po čo som prišla a opísala tielko, ktoré som u nich kúpila pár týždňov dozadu.
Vraj už také v mojej veľkosti nemajú, zareagovala stroho bez toho, aby sa šla pozrieť.
„A budete ešte mať?" bola moja prirodzená otázka.
„Ako to mám vedieť?" zaznela odpoveď.
„Nuž, myslela som si, že tovar, ktorý je žiadaný a už sa vypredal, znova doobjednáte."
Vraj načo, tovaru majú predsa dosť. Iného.
Pre istotu som sa spýtala, kedy dostávajú tovar. Možno príde tielko aj bez objednania.
„No to vám naozaj neviem povedať." V jej odpovedi som už pocítila nervozitu. Začínala som mať nepríjemný pocit, že otravujem.
„Viete," vysvetľovala som (už do chrbta predavačky, ktorá sa vrátila k svojej práci), „keby som vedela, kedy dostanete tovar, zastavila by som sa." Pre istotu som ešte dodala, že by som rada kúpila aj viac kusov. Aby som jej naznačila, že im chcem urobiť tržbu (naozaj som chcela).
„Pani," obrátila sa ku mne už jasne rozčúlená. „Predsa som vám povedala, že neviem! Neviem, či ich ešte dostaneme a ani to neviem, kedy bude tovar. Dostávame ho totiž nepravideľne. Keď pôjdete okolo, zastavte sa a uvidíte. Stačí vám takéto vysvetlenie?!"
Stačilo. Len neviem, či sa tam ešte zastavím... Nechcem sa predsa vnucovať. Radšej pôjdem tam, kde je zákazník vítaný a kde nebudem mať pocit, že otravujem.
Našťastie, aj také obchody existujú. Škoda len, že si to niektoré predavačky - a niekedy ani majitelia malých obchodíkov - neuvedomujú. Veď konkurovať veľkým obchodným centrám hneď v susedstve nemôže byť jednoduché. Niekedy mám však pocit, že o ich prežitie sa snažíme viac my, zákazníci, ako oni samotní.
