Najprv vtrhli do reštaurácie dvaja letiskoví ozbrojenci. V úctivej vzdialenosti od „predmetu teroristického útoku" zvolávali ďalšie posily a predviedli všetkým návštevníkom ukážku stopercentnej súčinnosti policajných jednotiek a ďalších subjektov. V priebehu minút už prví vystrašení návštevníci opúšťali reštauráciu plnú členov airport security radiacich sa, ako postupovať pri zneškodnení nástražného výbušného systému. Až vtedy môj známy, sledujúc podozrivé dianie vo vnútri gril baru, pochopil, čo je príčinou nebývalého rozruchu. S prekvapením hľadel na skupinu tmavoodencov, ako obstali tašku s jeho notebookom a čakali na inštrukcie zhora...
Neskôr sa čudoval ešte viac. Nemohol uveriť, aké zložité bolo celému zburcovanému americkému protiteroristickému systému vysvetliť, že na prázdnej stoličke pri opustenom stole sa povaľuje jeho pracovný nástroj, ktorý mal pod dohľadom. Svoj let domov takmer nestihol.
Keď mi túto (teraz už zábavnú) príhodu rozprával, porovnal ju so situáciou navlas rovnakou. Tá sa však udiala v Rakúsku, v jednej nemenovanej sushi reštaurácii.
Tu si, na rozdiel od gril baru vo Washingtone, svoj notebook zabudol. Po dvoch hodinách si naň však spomenul, a tak hneď utekal späť. A - čuduj sa svete - počítač naňho pokojne, nikým nepovšimnutý, čakal na pôvodnom mieste, kde ho počas jedla odložil.
Ktovie, čo by sa stalo, keby sa podobná situácia udiala v nejakej slovenskej reštaurácii a ktovie, ako rýchlo (a či vôbec) by vedenie zodpovedných protiteroristických síl zareagovalo. Kto by bol rýchlejší? Slovenské protiteroristické jednotky či slovenskí dlhoprstí?
To je otázka!
