Možno by mi aj poradili, keby tam niekto bol. Márne som sa obzerala po nejakom zamestnancovi, jednoducho, nikde ani živej duše. Dokonca aj kója s počítačom hneď vedľa oddelenia s farbami zívala prázdnotou. Už som sa chcela vzdať, keď som zbadala dvoch mužov v rovnošate pracovníkov Baumaxu. Mierili si to priamo k počítaču neďaleko môjho oddelenia. Super, hádam mi niekoho kompetentného zoženú.
Nezohnali. Na moju otázku: „Môžem vás poprosiť o radu? Neviete, kde by som zohnala niekoho z oddelenia farieb?" jeden z mužov nevrlým tónom zavrčal: „Ja ich nesledujem!" Hneď nato sa obrátil na svojho kolegu a už s celkom iným výrazom pokračoval v komunikácii s ním.
Nuž čo, povedala som si, tu asi lepidlo nekúpim. Ešte raz som sa obzrela na muža, ktorý ma tak „odpálkoval". S prekvapením som zízala na nápis na jeho chrbte a... nedalo mi - musela som si ho odfotiť. Tu je:
Odchádzala som celkom pobavená, aj keď bez lepidla.
Veď je to super! Za dvadsať rokov od revolúcie sa predsa len čosi zmenilo. Oni chcú!
Škoda len, že iba navonok.
