Predajňa vyzerala dobre. Priestranná, dvojposchodová. Dole železiarsky a vodárenský tovar, hore kuchynské potreby. Potešila som sa - žiaden nával ako v meste. Okrem jedného zákazníka tam boli dvaja predavači. Jedna žena - tá sa venovala kupujúcemu, a ten druhý bol muž. Stál pri pokladni, zahĺbený do nejakých papierov.
„Dobrý deň prajem," pristúpila som k pultu.
Nič. Žiadna odpoveď, žiadna reakcia.
Aha, veď on počíta, uvedomila som si. A ja ho vyrušujem!
V tichosti som čakala, kým ukončí svoje počtové úkony. Videla som, že sa blíži ku koncu strany, a tak som bola trpezlivá. Veď by sa mohol pomýliť a - nedajbože - začať odznova! (Začínalo mi byť teplo - predajňa bola slušne vykúrená :-)
Moja radosť bola predčasná. Dokument mal aj druhú stranu...
Asi si ma v zápale počítania nevšimol, preblesklo mi hlavou.
Opatrne (aby sa nepomýlil) som zakašľala.
„Áno?" ozval sa konečne.
Na tento druh otázky sa odpovedá dosť ťažko. Cudzinec by bol určite zmätený. No ja predsa nie som cudzinec! Vytušila som, že nastal čas vyjsť s farbou von. To jest - vyjaviť zaneprázdnenému zamestnancovi, po čo som prišla.
„Potrebovala by som takéto tesnenia," roztvorila som dlaň, kde som mala pripravenú vzorku.
„Áno...", zamumlal. Tentoraz to už nebola otázka.
Super, zdá sa, že začal vnímať. Zaregistroval ma!
Možno zaregistroval, no iba periférne. Zatiaľ nespustil zrak zo svojho dokumentu, prstom pravej ruky pozorne sledujúc jednotlivé riadky.
Keď už ubehlo ďalších pár minút a keď už žiadne ďalšie „áno" nenasledovalo, mierne som znervóznela. Teplo začínalo byť neznesiteľné.
Žeby som sa vyzliekla?
Hm, hádam ešte chvíľku vydržím.
Ach, Bože! Dúfam, že dokument nemá aj tretiu stranu...
Mal.
To rozhodlo. Žiadne vyzliekanie nebude. Odchádzam!
Vložila som tesnenie do tašky a obrátila sa na odchod.
„Už vás obsluhujú?" začula som za sebou hlas predavačky, ešte stále sa venujúcej tomu istému zákazníkovi. Kupoval kľučky a nejaké zámky.
„Neviem," zareagovala som popravde. „Ďakujem za opýtanie."
Tesnenie som nakoniec kúpila v meste. Mala som síce problém s parkovaním, no personál bol milý a ochotný. Hoci som im veľkú tržbu neurobila, na moje „ďakujem" zareagovali slovami:
„Nie je za čo. Aj nabudúce!"
Nabudúce? Prečo nie? Veď potrebujeme novú batériu...
