Keby som žila v Sýrii a mojim deťom by hrozilo reálne nebezpečenstvo, možno smrť, určite by som z krajiny utiekla. Odviedla by som ich niekam, kde by boli v bezpečí a kde by som sa o ne nemusela báť. Ak by možnosť odviesť ich do bezpečia existovala, neviem si predstaviť, že by som konala inak.
Kam by som ich odviedla, to je už iná otázka. Skúšam sa zamyslieť. Asi do najbližšej krajiny k tej mojej. Zastali by sme na prvom mieste, kde by nás neodmietli a kde by bola klíma podobná tej našej. Aby sme necestovali dlho, aby moje deti bez ujmy na zdraví cestu prežili. Aby po príchode na nové miesto neochoreli, ako je tomu teraz, keď množstvo utečencov – nielen detí – po príchode do krajín s úplne inou klímou ochorie. Nerozumiem rodičom, ktorí zanechávajú krajiny, kde môžu ostať v bezpečí a podstupujú kvôli finančne lukratívnejším krajinám riziko ochorenia či dokonca riziko smrti svojich detí. Ja by som určite chcela zostať v blízkosti rodnej krajiny, aby som bola v dosahu svojich blízkych, aby mi v prípade potreby mohli prísť na pomoc.
Pomoc cudzích by som neodmietla. V začiatkoch, kým by som sa rozhliadla a pokúsila nájsť zdroj obživy, by som pomoc domácich určite ocenila. Pre svoje deti by som pracovala do úmoru, len aby mali kde bývať a mali čo jesť. Dokonca by som pre ne dokázala aj žobrať, keby som prácu nezohnala.
Nie, pomoc matkám s deťmi by sme nemali odmietať. Aj keď sa čudujeme, ako mohli vystaviť svoje vlastné deti utrpeniu z takej dlhej cesty napriek tomu, že bezpečie sa dalo nájsť bližšie. Ibaže, môžu za nezodpovednosť či chamtivosť rodičov nevinné deti? Ony sú iba obeťami.
Tiež rozmýšľam o nás – o tej druhej strane. Rozumiem rozčarovaniu a obave mnohých z príchodu množstva utečencov nie vždy utekajúcich pred vojnou.
Nerozumiem však politike Únie. Namiesto, aby stanovila jednotné finančné kvóty pre imigrantov (dané trebárs výškou minima, z ktorého sa v danej krajine už dá, hoc aj skromne, vyžiť), volajú ďalších a ďalších prisťahovalcov prísľubom štedrých príspevkov (http://www.aktuality.sk/clanok/302778/kolko-dostavaju-azylanti-v-europe-mesacne-aj-1450-eur-prichadzaju-radikalne-skrty/). Pričom množstvo domácich, pracujúcich i dôchodcov, musí vyžiť z oveľa skromnejšieho príjmu či dôchodku a často nemá zabezpečenú ani základnú zdravotnú starostlivosť, lebo nemá na zdravotné poistenie. Práve na ponúkanú veľkorysosť niektorých krajín doplácajú iné krajiny, ktoré si s prívalom utečencov prúdiacich cez ne za lákavými príspevkami nevedia poradiť. Lenže, keby sme boli utečencami, nekonali by mnohí z nás rovnako? Odmietli by sme to, čo nám zadarmo, dokonca bez práce, ponúkajú? Nešli by sme tam, kde ponúkajú viac?
Väčšina krajín, ktoré utečencov prijímajú, ponúka azylantom ubytovanie, stravu, základné oblečenie a prístup k bezplatnej lekárskej starostlivosti. Toto je slušný a solídny základ pre začiatok nového života. Ja ako utekajúca matka s deťmi pred vojnou by som bola nevýslovne vďačná predovšetkým za poskytnutie takýchto istôt. Nadovšetko by pre mňa bola záruka bezpečia – v ktorejkoľvek krajine. Mohli by mi ju určiť trebárs lósom. Pokiaľ by som v ktorejkoľvek z nich dostala rovnaké (základné a pre začiatok nového života nevyhnutné) sociálne zázemie, nad výberom krajiny by som nemala dôvod špekulovať.
