Tá príhoda s Kely sa stala niekedy v marci, možno v apríli. Alena bola vo štvrtom semestri na vysokej škole a v ten deň sa venovala náročnej seminárnej práci, za ktorú mala dostať zápočet. Chcela sa prevetrať, a tak brnkla Vierke, svojej najlepšej priateľke, či nepôjdu na chvíľu vyvenčiť Kely, ich kokeršpanielku. Bola už síce tma, no jej to neprekážalo. Kely sa práve honcovala, tak s ňou cez deň von radšej nechodievali. Vtedy bol park plný psov a ich majiteľov, istejšie bolo venčiť ju až za úplnej tmy.
Vierka súhlasila, a tak sa vydali smerom k lesoparku, kde už o takomto čase nebolo živej duše. Práve sa veselo smiali, keď zbadali svetlo baterky.
„Kely, Kely..." spamätala sa Alena, ale už bolo neskoro. Nemala ju na vôdzke, veď kto by predpokladal, že sa tam v takýto pokročilý čas niekto zjaví? Ale zjavil! Oproti Kely, ktorá nezaváhala ani na minútu, sa valil mohutne stavaný psisko. Aké plemeno to bolo, to neboli schopné vo svetle baterky narýchlo určiť. Asi v polovici vzdialenosti medzi majiteľom psa a dvojicou dievčat sa psy stretli. Všetci zdúpneli v očakávaní, čo sa bude robiť, no nemuseli čakať dlho. Že si psy budú rozumieť, to bolo hneď zjavné.
„Kely, Kely, poď sem," kričala Alena.
„Ben, k nohe!" ozývalo sa z náprotivnej strany.
Všetko márne. Psy sa naháňali, obskakovali, váľali a zrazu... zmizli v najbližšom lesíku.
„Čo si nedržíte svojho psa na vôdzke?!" oborila sa Alena na mladíka v športovom oblečení. Asi si tam prišiel zabehať.
„Ja? Ja si mám držať psa? To vy si máte držať svoju sučku!" vrátil jej rovnakým tónom. Potom ešte zahundral: „A určite sa ešte aj honcuje..."
„Och, bože!" zdúpnela Alena. „Doma ma zabijú! Ký čert vás sem poslal, no bolo mi toto treba?!" obrátila sa na Vierku s otázkou, na ktorú nebolo odpovede.
„Kely, Kelýýý," vykrikovali spolu s Vierkou a vydali sa smerom k lesu, kde oba psy zmizli.
„Šetrite si hlasy," povedal mladík, „tie majú teraz iné starosti," ubezpečil ich.
„Ja by som ho roztrhala na kusy," hundrala si Alena popod nos tak, aby to počul aj on. „Práve teraz si musel ísť zabehať!"
„A vy tu čo robíte takto v noci? Prišli ste sa dať znásilniť, či čo?" okamžite jej to vrátil. „Vy sa nebojíte chodiť samy dve takto neskoro po vonku?"
„Nebojíme. Máme predsa psa!"
„Vy nemáte psa, vy máte... nadržanú sučku. Lepšiu ochranu si už neviem predstaviť," šprihol im do tváre provokatívne. Ešte sa aj smial.
„Prestaňte sa smiať ako nejaký... ako nejaký..."
„... idiot?" opýtal sa.
„Keď ste to už povedali, tak áno, presne to som mala na mysli. Smejete sa tu ako... idiot a moja Kely je už kdesi zabitá tým vaším krvilačným psiskom!"
„Prosím vás, vaša Kely si celá šťastná užíva s mojím priateľským labradorom a vy tu robíte paniku. Celkom zbytočnú paniku," očividne sa jej vysmieval a to popudilo Alenu ešte väčšmi.
„Som zvedavá, či si potom zoberie tie šteňatá, inteligent!" povedala to akože Vierke, ale dúfala, že počuje aj on. Potom sa rezignovane obrátila už len na priateľku:
„Poď, Vierka, ideme ju pohľadať..."
Motali sa tam ešte dlho, raz bolo počuť Kely, potom zas Ben, všetko márne, nijaký ohlas. Až asi po polhodine, možno to trvalo aj dlhšie, sa psy zrazu vynorili. Svorne si cupkali vedľa seba ako najlepší kamaráti, vrtiac chvostmi a poskakujúc od radosti, celé šťastné, že si našli svojich pánov.
„Poď," nahnevaná Alena schmatla Kely za obojok a pripla jej vodidlo.
„No, ako si sa mi mal, môj zlatý?" vítal sa so svojím psom prehnane priateľsky jeho majiteľ. „Dnešná prechádzka stála za to, však? Aj zajtra sem prídeme, čo povieš, kamarát?" Alena myslela, že ju od jedu roztrhne.
Ešte hodnú chvíľu počuli jeho smiech a aj skučanie psov, ktorým bolo ľúto, že ich rozdelili.
O deväť týždňov sa Kely stala matkou, prvý a posledný raz. Potom ju dali vykastrovať a už nikdy sa nemuseli starať, čo spravia s malými šteňatami. Kely porodila šesť nádherných čiernych batôžkov, tri psíky a tri sučky. Alena by si ich najradšej nechala všetkých šesť, ale rodičia nesúhlasili. Bývali vtedy v bytovke na sídlisku, síce s množstvom zelene, ale predsa len v byte, v ktorom už kraľovala Kely. Nakoniec sa im podarilo nájsť nový domov aspoň pre štyri šteňatá. Psíka a sučku, čo zostali, umiestnili dočasne k starým rodičom, kým kohosi nenájdu. Našťastie, mali rodinný dom, a tak sa veľmi nebránili.
To leto, keď sa Kely narodili šteniatka a Alena šla na letnú prázdninovú brigádu do konzervární v Rimavskej Sobote, bolo jedno z najkrajších. V to leto sa zoznámila s Milanom Belanom.
Najprv ho nespoznala. Pristavil sa pri nej práve vtedy, keď sa jej slzy liali z očí prúdom a sto ráz oľutovala myšlienku ísť si zarobiť na brigádu do konzervární. Zaradili ju do prevádzky na výrobu leča a práve vtedy šúpala cibuľu. Od šiestej hodiny ráno do druhej popoludní! A takto to malo byť celý mesiac...
„Čo je, čo plačeš?" oslovil ju akýsi mladík. Neskôr zistila, že je to študentský dozor, štvrták, ktorého vysoká škola - vtedy sa ešte volala Vysoká škola dopravy a spojov v Žiline - vyslala, aby na všetko dozeral, prípadne riešil problémy, ak by sa nejaké vyskytli.
„Daj pokoj, neprovokuj!" odvrkla mu uplakaná Alena. Ešte pol hodiny a zabalí to. Dovtedy musí ošúpať čo možno najviac cibule, bola platená na kus. Ani naňho nepozrela. Nezdržuj, pomyslela si, prišla som si sem zarobiť. Ale on tam iba stál a len na ňu zízal.
„Ako sa majú šteniatka?" opýtal sa odrazu.
„Prosím?" zdvihla hlavu a pozrela naňho. Bol riadne vysoký, musela si rukou zacloniť oči, aby jej do nich nesvietilo slnko. Sedela pred dverami prevádzky, tam sa jej plakalo menej ako dnu. „Odkiaľ vieš o mojich šteniatkach?" čudovala sa.
„O našich šteniatkach," opravil ju a zasmial sa.
Konečne ho spoznala, vlastne ten smiech. Aj po mesiacoch si vybavila, ako dobre sa zabával počas jarných záletov svojho labradora. Vtedy nemala čas bližšie si všimnúť akéhosi bláznivého majiteľa ešte bláznivejšieho psa. Až teraz sa jej naskytla príležitosť dôkladnejšie si ho prezrieť. Svojimi hnedými huncútskymi očami sa na ňu usmieval vysoký a vyšportovaný mládenec. Rovnakú farbu mali aj nakrátko ostrihané vlasy, čo bolo dosť nezvyčajné. V tom čase leteli podstatne dlhšie vlasy. Možno sa dal ostrihať pre horúčavu, ktorá sa dolu na juhu Slovenska mohla v tento letný čas očakávať. Oblečené mal len tričko a kraťasy, na nohách biele botasky. Museli to byť aspoň desiatky, taký bol vysoký. Vrátila sa pohľadom nahor a skonštatovala:
„Takže predo mnou stojí ten..." nedokončila, skočil jej do reči.
„Áno, pred tebou stojí ten idiot, tak si ma vtedy tuším nazvala, ten idiot, čo to všetko spôsobil," usmial sa zoširoka a potom veselo dodal:
„Volám sa Milan, Milan Belan. Pokojne si ma môžeš prezrieť - v plnej kráse," zapózoval.
Predstavila sa mu aj ona, ešte mu aj ruku podala. Nech vie, čo je to voňať cibuľou!
„Ja som Alena Kaliská a vonkoncom nechápem, prečo práve ja musím robiť takúto odpornú prácu, a iní si môžu spokojne chodiť po fabrike a kontrolovať, neodpustila si provokačnú poznámku.
„Pred dvoma rokmi som aj ja šúpal cibuľu, dievčatko. Keď budeš veľká, tiež možno postúpiš," vysvetlil jej. „Nuž ale, keby si veľmi chcela, mohol by som skúsiť preložiť ťa na prevádzku, kde robia rajčinové pretlaky. Nič by si nerobila, iba by si si pekne driemkala, sediac pri páse, a sem-tam by si vyhodila zhnitú rajčinu," ponúkol sa.
„Vďaka za ochotu, zostanem radšej tu. Ja potrebujem niečo akčnejšie, ako sú paradajky."
„Nuž, keď sa ti cibule javia akčnejšie ako paradajky, pokojne si tu zostaň. A... uži si to!"
V sobotu večer sa s ním stretla opäť. Robil dozor na diskotéke v meste, kde sa zišli takmer všetci brigádnici, okrem tých, čo mali nočné zmeny. Alena tam bola so svojím priateľom Mirom, ktorý za ňou pricestoval zo Žiliny, aby s ňou strávil víkend. Milan sa zas motal okolo peknej brigádničky z bratislavskej vysokej školy a zdalo sa, že si rozumejú. Na chvíľu sa pri sebe aj pristavili, pričom Milan si neodpustil provokatívnu poznámku:
„Iba sa mi to zdá, alebo tu naozaj cítiť cibuľu?" Najradšej by ho zaškrtila.
Ten večer sa neskončil dobre. Pohádala sa s Mirom a to tak poriadne, že jej priateľ sa uprostred noci zbalil a peši napajedene odpochodoval smerom k autobusovému nástupišťu čakať na prvý ranný spoj do Žiliny. Chodili spolu už vyše troch mesiacov a to ho z jeho pohľadu oprávňovalo očakávať od nej viac než len obyčajné prenocovanie. Alena sa však do ničoho nehrnula, naopak, všetko odkladala na neskôr, zatiaľ nebola pripravená na vážnejší vzťah.
„Dokedy mám čakať?" rozčúlil sa vtedy Miro. „Ty si hádam myslíš, že som sa sem trepal - a toľké kilometre! - len pre debilnú diskotéku?!"
To Alenu ešte väčšmi utvrdilo v presvedčení, že nechce, aby sa to stalo práve s Mirom. Ak raz k tomu dôjde, povedala si kedysi dávno, musí si byť istá, že s tým človekom chce prežiť zvyšok života. To bolo jej krédo a bola rozhodnutá držať sa ho stoj čo stoj. Či takého človeka nájde, vtedy netušila. Hoci Miro bol už druhý vážnejší vzťah v jej živote, vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch bola ešte vždy panna.
Nasledujúcu sobotu sa brigádnici opäť stretli v tom istom podniku. Na taký zapadákov, ako bola vtedy Rimavská Sobota, vyzeral celkom slušne. Dokonca tam hrala živá hudba. Lenže Alena takmer celý večer sedela. Počúvala hudbu a sledovala páriky, čo sa už stihli za tie dva týždne povytvárať. Ju si nikto nevšímal, veď týždeň predtým tam bola so svojím priateľom, ona bola predsa zadaná. Až takmer ku koncu, keď sa ozvala pomalá melódia, sa jej spoza chrbta ozvalo:
„Smiem prosiť, cibulienka?"
Ani sa nemusela obrátiť, vedela, že je to Milan.
„Napáchneš," odvrkla mu, ani sa len neobrátila.
„Ja to skúsim risknúť," povedal Milan a vytiahol ju na parket.
Začali tancovať s decentným odstupom, medzera medzi nimi ich priam nabádala k rozhovoru.
„Kde máš svojho priateľa Mira?" spýtal sa hneď na úvod. „Nechal ťa tento týždeň na ocot?" bol zvedavý.
„Obávam sa, že nielen tento týždeň," zasmiala sa Alena. Pravdupovediac, ani jej to nebolo veľmi ľúto.
„No toto!" čudoval sa Milan, „jemu cibuľa nevonia?"
„Nuž, tá asi vonia málokomu," povzdychla si Alena, „a ešte v takom množstve..."
„Okrem mňa, cibulienka. Ja mám náhodou cibuľu veľmi rád!" ubezpečil ju a na znak toho si ju k sebe tesnejšie privinul.
„Nevolaj ma tak, prosím ťa," poprosila ho a pokúšala sa vymaniť z jeho objatia.
Ďalší taký, pomyslela si, to hádam nie je možné! Napriek tomu cítila, že jej vnútro zavibrovalo. O to usilovnejšie sa od neho odťahovala.
„A ako ťa mám volať?" uvoľnil trochu zovretie.
„Povedala som ti predsa, že sa volám Alena."
„Aha, už to mám: cibulienka Alena, môže byť?"
„Ešte šťastie, že som sa nedala nahovoriť na tie paradajky. Paradajočka Alena! To by mi tak ešte chýbalo," pridala sa k jeho smiechu napokon aj ona.
Chvíľu tancovali len tak, bez slov, keď sa jej opäť spýtal na šteňatá. Či ich už všetky predali, vraj ak nie, o jedno by mal záujem.
„Môj labrador Ben už totiž nežije," povedal skrúšene. „Asi pred mesiacom ho zrazilo auto. Musel som ho dať utratiť."
Fakt vyzeral smutný, Alena by ho najradšej objala. Namiesto toho zvolala:
„Ale to je výborné! Zostal nám ešte jeden psík a jedna sučka. Tak si môžeš vybrať. Sú to predsa Benove deti!"
„Nuž," zamyslel sa na chvíľu, „hádam by som si radšej zobral psa. Budem mať pocit, že je to Ben..."
„A môžeš ho tak aj volať," dodala Alena, „Ben druhý. Nie je to pekné meno?"
Hneď na druhý deň, ako sa vrátili z brigády, si Milan prišiel po šteniatko. Bol ním priam unesený a najväčšmi tým, ako sa podobalo Benovi.
Odvtedy sa s Alenou stretávali častejšie. Vysvitlo, že nebývajú od seba ďaleko. On si s pomocou rodičov prerobil malý domček, čo zdedili na Bôriku, starom sídlisku hneď vedľa Soliniek, kde zas bývala Alena so svojimi rodičmi. Aj keď s Milanom nechodili na rovnakú fakultu, mnohé prednášky, a najmä cvičenia mávali obaja na Veľkom Diele, odkiaľ sa často po ich skončení vracali spoločne domov. Bola to pekná prechádzka dole lesíkom. Medzi stromami viedla široká, udržiavaná cesta a povedľa nej chodník vysypaný kamienkami. Vtedy sa veľa zhovárali, o všetkom. Vysvitlo, že majú množstvo spoločných záujmov, a čo bolo najlepšie, šport patril u oboch medzi najdôležitejšie. Obaja boli vášniví lyžiari, veď kto by v Žiline nebol, a obaja boli nadšení turisti. Ako dieťa prežil Milan väčšinu prázdnin u starých rodičov na chalupe na Orave a v tom prekrásnom kraji sa naučil mať rád prírodu.
Alena si uvedomila, že Milan ju púta čím ďalej, tým väčšmi. Páčilo sa jej na ňom prakticky všetko. Ako vyzeral, rozprával, ako sa správal k ľuďom, priateľom a aj k zvieratám. Videla to na malom Benovi, ktorý ho doslova miloval. Obdivovala na ňom rozhľadenosť, dalo sa s ním zhovárať o veciach, o ktorých iní ani nechyrovali. Navyše, bol veľmi citlivý, aj keď to na prvý pohľad nebolo vidieť. Mal rád ľudí a možno preto mali ľudia radi jeho.
Alene nebolo jasné len jedno. Prečo takýto príťažlivý mladý muž nemá priateľku? Čakala na vhodnú príležitosť, aby sa ho na to spýtala. Raz, keď sa vracali večer z prednášky, sa jej taká naskytla.
„Prečo?" zamyslel sa na chvíľu Milan. „Nuž, asi som na ženy zanevrel po tom, čo som svoju priateľku, spolužiačku z krúžku, našiel na intráku v posteli s naším spoločným... asistentom z univerzity."
Chvíľu bolo ticho, potom celkom veselo dodal: „Vieš, ja sa snažím mať pre istotu vždy dve lásky. Ak ma tá jedna sklame, mám sa kam obrátiť: k tej druhej. Mojou druhou láskou je šport. Ten ma vždy zachráni, na ten sa môžem vždy spoľahnúť." Kráčali tesne vedľa seba, takmer sa dotýkali. Zrazu zastal a povedal:
„Dúfam, že aj teraz to tak bude, cibulienka. Ak ma odmietneš, mám ešte šport..." Pritiahol si ju opatrne k sebe, nevedel, ako zareaguje. Obával sa zbytočne. Privinula sa k nemu s takou nedočkavosťou, až ho to prekvapilo. Zrazu sa tam - uprostred cesty! - bozkávali, okolo nich prechádzali študenti, vracajúci sa z prednášky, obchádzali ich autá, a oni nič nevnímali. Nič nebolo dôležitejšie ako tá chvíľa, tá vzácna chvíľa, keď si túžili dať najavo, čo k sebe cítia, keď si náhle uvedomili, že patria k sebe. Tam a v tej chvíli sa museli dotýkať, objímať a šepkať si slová lásky, ktoré sa predtým, ktovie prečo, báli vysloviť. Odrazu to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, ktorá sa nedala odložiť na neskôr.
Keď o niekoľko hodín Alena opatrne vstala, aby potichučky opustila malý domček na Bôriku, s láskou sa zadívala na spiaceho Milana.
Áno, som si istá, povedala si v duchu. S týmto človekom chcem prežiť zvyšok života.
Vzali sa o tri roky, dva týždne po jej promóciách.
