Pokojnú atmosféru mrazivého zimného rána náhle preťal nepríjemný zvuk. Približujúce sa zavýjanie sanitky zapôsobilo ako alarm na unavených vodičov, opatrne postupujúcich po vrstve čerstvo napadaného snehu. Bleskovo sa presúvali ku krajnici, aby dali prednosť blikajúcemu a húkajúcemu vozidlu rýchlej zdravotnej pomoci. Keď prefrčalo okolo nich, chaos a nervozita chytro opadli so vzďaľujúcim sa zvukom sirény a zas mohli monotónne pokračovať smerom do centra mesta.
Za nemocnicou vládol nezvyčajný ruch. Lekár a niekoľko zdravotných sestier spolu s ošetrovateľom, opierajúcim sa o mobilnú posteľ, už čakali, pripravení na ohlásený príjem. Nervózne podupkávali od zimy, nadávajúc na počasie, ktoré neveštilo nič dobré. Snehu pribúdalo každou minútou a úmerne s jeho množstvom sa zvyšovalo aj riziko úrazov a dopravných nehôd. Mať službu v takýto čas bolo vyčerpávajúce.
Keď zbadali prichádzajúcu sanitku, zmĺkli a zamerali sa na jediné. Záchranu a oživenie dievčiny, ktorú práve prevzali od záchranárov. Aj keď nos a ústa mala zakryté plastovou maskou kyslíkového prístroja, bolo vidieť, že je mladá a pekná. Sivobledú tvár mala obrátenú trocha nabok, vyzerala, akoby spala. Zaklonená hlava sa jej mierne pohojdávala v rytme behu ošetrovateľa, ktorý s ňou utekal kamsi do útrob nemocnice. Ľavá ruka, do ktorej jej vtekal roztok s infúziou, jej bezvládne visela a poskakovala pri každej nerovnosti terénu.
Niekoľko krokov za nimi bežalo ešte zopár ľudí. Vysoký tmavovlasý chlap v zimnom kabáte sa pokúšal pomôcť pri tlačení postele, no iba zavadzal. Keď sa naňho ošetrovateľ nevrlo osopil, pustil sa postele, ale neprestal bežať. Vydýchol si až v miestnosti, za ktorej dverami zmizla posteľ s jeho bezvládnou dcérou. Ďalej ho už nepustili, a tak iba sťažka dosadol na čalúnenú lavičku hneď vedľa dverí. Zopár minút po ňom vbehla do čakárne tmavovlasá žena. Najprv sa poobzerala po miestnosti a potom, hlasno dýchajúc, sa spustila na lavičku vedľa neho. Asi o štvrťhodinu sa dvere otvorili ešte raz. Drobná plavovlasá žena so strhaným výrazom v tvári takmer vrazila do muža, ktorý už nesedel, ale nervózne sa prechádzal po miestnosti.
„Čo je s ňou? Kde je? Mohla by som ju vidieť?" ozvala sa namiesto pozdravu.
„Upokoj sa," položil jej muž ruku na plece, no ona ju nahnevane striasla. „Odpovedz mi! Prečo nič nehovoríš?!" Okrem netrpezlivosti znela v jej hlase jasná panika.
„Je mimo ohrozenia života. Stav je však vážny..."
Žena bez slova odkráčala k oknu oproti lavičke so sediacou tmavovláskou. Popritom sa roztrasenými rukami usilovala pozapínať kabát, spod ktorého vykúkal biely frotírový župan. Holé nohy mala obuté v zimných čižmách, ktoré jej siahali približne do výšky kabáta. Ešte mokré vlasy jej ako špagáty viseli okolo tváre. Bolo jasné, že vybehla rovno z vane. Obrátila sa chrbtom, aby nevideli slzy, ktoré jej znenazdania tiekli po tvári, rozhorúčenej nervozitou a rozrušením.
Po krátkej chvíli sa muž opäť posadil. Nevydržal však dlho. Znova vyskočil, očividne bol nervózny. Sem-tam prehodil zopár slov s tmavovláskou, oddychujúcou hneď vedľa dverí. Na chvíľu sa zastavil pohľadom na žene, obrátenej k nemu chrbtom. Urobil dva kroky smerom k nej, potom, akoby si to rozmyslel, cúvol a ďalej pokračoval v nervóznom pochodovaní po miestnosti. Až kým sa neotvorili dvere, v ktorých sa zjavila sestrička.
„Pán doktor by potreboval hovoriť s osobou, ktorá bola pri kolapse dievčiny," oslovila najprv muža, ktorý bol k nej najbližšie, potom zaváhajúc sa ešte opýtala: „Alebo ste boli pri tom viacerí?"
„A čo je s ňou, prosím vás, čo je s ňou?" skočil jej muž netrpezlivo do reči, tlačiac sa do otvorených dverí.
„Upokojte sa, pán Belan, vaša dcéra je momentálne mimo ohrozenia života. Stav je síce vážny, ale to najhoršie je už zažehnané. Pán doktor vám o tom určite povie viac, ale teraz musíte chvíľu počkať. V záujme vašej dcéry musíme urýchlene zistiť príčinu kolapsu, aby sme mohli čo najskôr nasadiť správnu liečbu. A na to potrebujeme svedka celej udalosti..."
„Ja som ju našla," postavila sa žena, sediaca na lavičke, a váhavo pokročila k dverám.
„Nech sa páči," povedala sestrička a ustúpila, aby mohla žena vojsť, „pán doktor vás očakáva." Rukou ukázala na ďalšie dvere, za ktorými bolo počuť hlasy. Žena na ne nerozhodne zaklopala, a keď nikto neodpovedal, stisla kľučku.
„Dobrý deň," povedala váhavo, pozerajúc do očí mladému lekárovi. „Volali ste ma, to ja som našla Leu..."
„Výborne, pani Belanová, tak sa o tom porozprávame."
„Volám sa Moravcová. Ivana Moravcová. Pani Belanová čaká vonku v čakárni. Viete..." zháčila sa na chvíľku, „pán a pani Belanovci už dlhšie spolu nežijú, sú rozvedení, takže..." nevedela, ako pokračovať, a tak ju doktor Babjak, ktorý mal práve službu, prerušil:
„Rozumiem, pani Moravcová, takže, poďme k veci. Vravíte, že vy ste našli to dievča. Mohli by ste mi podrobne opísať celú situáciu? Skúste si na to spomenúť čo možno najpresnejšie, každá maličkosť je dôležitá. Ak viete, čo sa stalo predtým, kde bola, čo jedla, čo robila, aj to by nám mohlo pomôcť."
„Nuž..." pani Moravcová sa na chvíľu zamyslela, potom, akoby to chcela mať chytro za sebou, spustila: „S Leou som včera nebola, naozaj neviem, ako strávila predchádzajúcu noc. Domov, teda do domu Milana, hm, pána Belana, som prišla až ráno."
„Mohli by ste si spomenúť, koľko bolo hodín?" prerušil ju lekár.
„Muselo byť niečo pred siedmou. Keď som pustila rádio, práve hlásili počasie. A to býva vždy po pol siedmej."
„Výborne, pani Moravcová, pokračujte." Doktor si niečo zapísal a ona sa opäť rozhovorila.
„Počula som, že Lea je v kúpeľni. Zavolala som na ňu, či už jedla. Viete, doniesla som čerstvé rožky. Zakričala, že na jedlo nemá chuť, a tak som si spravila kávu. Napadlo mi, že možno si dá aj ona, preto som zaklopala na dvere jej izby, kde sa medzitým presunula. Neodpovedala, asi preto, lebo mala nahlas hudbu. Viete, ona má vždy hudbu veľmi nahlas. Tak som otvorila dvere, že sa jej opýtam. Iba zdvihla hlavu, no ostala sedieť. Sedela na posteli a vyzerala veľmi zvláštne."
„Ako zvláštne, mohli by ste mi to bližšie opísať?" prerušil ju lekár.
„Myslela som, že niečo jedla, lebo sa tak čudne oblizovala. Mľaskala, žuvala, potom prehĺtala... Nič tam však nemala, ani v rukách, ani tanier tam nebol... Vyzeralo to naozaj zvláštne, navyše, tie divné pohyby úst... Tak som sa jej ešte raz opýtala, či bude jesť. Čosi brblala, ale vôbec som jej nerozumela. Náhle sa zasekla uprostred tej hatlaniny a celkom jasne povedala, že čosi jej stúpa hore, že, že... to som jej už vôbec nerozumela. Len sa zrazu šklbla a padla z postele. Rovno na zem, ešte šťastie, že tam má hrubý koberec, ešte som začula, ako jej buchla hlava." Pani Moravcová na chvíľu prestala rozprávať, bolo vidieť, že je rozrušená. Slzy mala na krajíčku.
Doktor jej podal pohár vody. „Upokojte sa, prosím, viem, že to nie je pre vás nič príjemné, ale je to dôležité. Všetko, čo nám poviete, nám môže mimoriadne pomôcť, všetko, čo hovoríte, má pre nás veľkú cenu."
Pani Moravcová sa zhlboka nadýchla a s odhodlaním v očiach pokračovala:
„Tak som k nej priskočila, že ju zdvihnem, alebo čo, ibaže ona sa začala tak čudne šklbať. Naozaj som sa zľakla, najprv som od nej odskočila, nevedela som, čo to znamená. Akoby dostala kŕč, celé telo sa jej naplo, bola celkom vystretá. Iba hlavu mala zaklonenú, vyzerala, akoby skamenela. Zdalo sa mi, že prestáva dýchať, že začína modrieť. Možno sa mi to len zdalo, ale pochytila ma riadna panika. Bola som zdesená, prvé, čo mi napadlo, bolo utekať do chodby - nechala som si tam kabelku s mobilom - a zavolať Milanovi. Našťastie, zdvihol hneď. To on potom všetko zariadil. Ja by som to asi nezvládla. Bežala som naspäť do jej izby a... ten pohľad bol strašný... Šklbalo jej celým telom, hlavou trieskala o zem, myslím, že z úst jej vychádzala krvavá pena..." Pani Moravcová prestala rozprávať, hlavu si skryla do dlaní a usedavo sa rozplakala.
Doktor sa postavil a pristúpil k nej. Jemne jej položil ruku na plece, pokúšajúc sa upokojiť ju.
„Chápem vás, pani Moravcová, ale už je dobre, celkom sme to zvládli. Už len chvíľočku, skúste sa, prosím, sústrediť. Naozaj je to dôležité..."
„Nevedela som, ako jej pomôcť, bola som celkom paralyzovaná," pokračovala, keď sa vyfúkala do papierovej vaty, ktorú jej podal. „Zdalo sa mi, že to trvá nekonečne dlho, vybehla som pred dom a volala o pomoc, no ako naschvál nikto nešiel okolo. Utekala som naspäť, rovno do jej izby. Už sa nešklbala, ležala na zemi a prekvapene na mňa pozerala. Zdalo sa mi, že už normálne vníma, hoci vyzerala vyčerpaná. Dokonca sa snažila niečo povedať. Že sa jej strašne chce spať a bolí ju hlava... Bolo tam cítiť pach moču, pán doktor, asi sa pomočila..." Pani Moravcová vyzerala zahanbená, akoby sa to prihodilo jej. „Pokúsila som sa ju zdvihnúť na posteľ, aj ona sa snažila postaviť, no nešlo to. Zrazu som mala pocit, že váži prinajmenšom tonu. Neudržala som ju, a tak sa opäť zviezla na zem. Myslím, že vtedy upadla do bezvedomia."
„Ako dlho bola v bezvedomí, kým prišla záchranka? Vedeli by ste to odhadnúť?"
„Myslím, že to netrvalo dlho. Ešte som sa ju pokúšala dvíhať, keď dobehol Milan a za ním tí ľudia v oranžových vestách. Viac vám už neviem povedať, už si nič nepamätám. V tej chvíli, ako prišli, som vypla, vedela som, že už to má na starosti niekto iný. Bola som v šoku, spamätala som sa až v aute vedľa Milana, ako sme uháňali za tou sanitkou..."
„Nuž, to nám stačí, pani Moravcová. Naozaj ste nám veľmi pomohli. Poprosím vás teraz, aby ste chvíľu počkali v čakárni. Musíme sa rozhodnúť, ako ďalej, a potom si nájdem čas, aby som vám vysvetlil to najdôležitejšie."
Žena prikývla a, utierajúc si uslzenú tvár, vrátila sa do čakárne. Hneď k nej priskočili obaja Belanovci, či je niečo nové. Zatvárili sa sklamane, keď vysvitlo, že je všetko po starom a ešte vždy sa nič nevie o stave ich dcéry. Neostávalo iné, ako ďalej trpezlivo čakať, kým sa nezjaví doktor Babjak.
Trvalo asi pol hodiny, kým sa konečne otvorili dvere. Všetci vyskočili ako na povel, čakajúc, čo im lekár povie.
„Pán a pani Belanovci, ešte predtým, ako vám podám informáciu o stave pacientky, mám dôležitú otázku. Skúste mi na ňu odpovedať čo najpresnejšie. Mala vaša dcéra podobné záchvaty, kŕče, napríklad pri zvýšenej teplote, stavy porúch vedomia, letargie alebo akéhokoľvek nezvyčajného správania už aj predtým? Spozorovali ste niečo podobné už dávnejšie, napríklad v detstve?" S očakávaním pozrel na nich, no obaja takmer naraz, pokrútili hlavami.
„Nie, nikdy. Také niečo by sme si boli určite všimli. Nie je možné, aby nám to uniklo, však, Alena?" obrátil sa pán Belan na bývalú manželku.
„Má pravdu, keby sa také niečo stalo, boli by sme to riešili. Okamžite..."
„V poriadku, takže príčinu musíme hľadať inde. Možno nám pri tom pomôže vaša dcéra. Momentálne je mimo nebezpečenstva, ale stále musí byť pod kontrolou. Takýto záchvat sa môže zopakovať hocikedy. Je síce pri vedomí, ale je mimoriadne vyčerpaná, preto by som vás prosil, aby ste sa vrátili domov. Teraz ju necháme spať, a ak sa do zajtra nič neprihodí, budete ju môcť navštíviť."
„Nemohli by sme ju aspoň vidieť? Iba na chvíľočku..." žobronila pani Belanová.
„Nie, teraz to nie je vhodné. Vaša dcéra momentálne potrebuje pokoj a spánok. Navyše, vôbec nič si nepamätá," váhavo dodal doktor Babjak.
„Chcete povedať, že... že mohlo dôjsť k poškodeniu mozgu, že..." pán Belan bol zdesený.
„Nič také som nepovedal, pán Belan. Momentálne vám nemôžem povedať nič viac, ako som vám povedal. Momentálne môžeme len dúfať, že nič také sa nestalo a bol to iba klasický epileptický záchvat."
„Epileptický záchvat?!" zopakovali po ňom obaja Belanovci takmer súčasne.
„Áno, na prvý pohľad to vyzerá ako epileptický záchvat. Na prvý pohľad... Ak je to tak a ak sa nám podarí objasniť, čo bolo príčinou jeho vzniku a aký bol podnet na jeho spustenie, budeme múdrejší."
„To je hrozné, to je hrozné," lamentovala pani Belanová, no doktor Babjak ju prerušil.
„Ak sa potvrdí, že ide o epilepsiu, bude to ten lepší prípad, pani Belanová. Epilepsiu vieme liečiť, prípadne udržiavať ochorenie v takom stave, že život človeka je takmer celkom normálny. Mnohí pacienti sa musia liečiť celý život, no je aj mnoho pacientov, ktorým dokážeme vysadiť liečbu a zostávajú bez záchvatov," pokúšal sa ich upokojiť. „Nesmiete sa poddávať zúfalstvu, v každom prípade urobíme všetko, čo je v našich silách," ubezpečil ich, keď sa s nimi lúčil.
Neostávalo iné, len mu uveriť. I keď s obavami, domov odchádzali predsa len o niečo pokojnejší.
Už sa takmer rozvidnievalo, no Alena Belanová mala pocit, že nespala ani minútu. Všetko je moja vina, je to iba moja vina. Bože, keby som to len vedela, toto tu sa nemuselo stať, horekovala. Celú noc sa prehadzovala z boka na bok a modlila sa za svoju dcéru Leu. Bože, neublíž jej, prosím ťa, to ja som všetkému na vine...
Na druhý deň sa pred dverami, za ktorými ležala ich dcéra, stretli už len manželia Belanovci. Lekárka, ktorá v ten deň slúžila na ARO, im povolila krátku návštevu, ale upozornila ich, že Lea sa necíti najlepšie.
„Čo to znamená, že sa necíti najlepšie?" vyľakala sa jej matka, pocítiac slabosť v nohách.
„Pozhovárame sa o tom neskôr, dobre?" sľúbila doktorka a dodala: „Zastavte sa za mnou, prosím, keď budete odchádzať, áno? Sestričky vám povedia, kde ma nájdete."
Alena netrpezlivo prikývla, už sa nemohla dočkať, kedy konečne uvidí dcéru. Veď ju nevidela vyše pol roka! S obavami vstupovala do miestnosti, kde medzi množstvom prístrojov a hadičiek ležalo akési telo.
Bože, to nemôže byť pravda! To nemôže byť moja Lea... Zhrozená pozerala na vychudnuté devätnásťročné dievča, ktoré vyzeralo ako... ako malé dieťa!
„Lea, dievčatko moje..." slzy sa jej kotúľali po tvári, keď si sadala k posteli a opatrne sa dotkla kostnatej ruky, ktorá vyzerala ako z porcelánu.
„Mami?" Lea si pomaly zložila ruku z tváre, zakrývala si ňou oči, a váhavo ju vložila do matkinej dlane. „To si ty, mami?" Zdalo sa, že sa usmiala.
„Ja som to, dušička. Tu som, pri tebe. Aj ocko prišiel," naznačila hlavou za seba. „Všetko bude dobré, uvidíš. Už sa nemusíš báť, už sme pri tebe."
„Ale ja sa bojím, mama. Oni ma dostanú, oni si počkajú, kým odídeš, a potom... Mami, prosím ťa, neodchádzaj. Zostaň tu, prosím ťa, so mnou, oni ma stále prenasledujú..., mami, ja mám strach! Oni ma nenechajú!" zdesenie a panika zavibrovali v jej hlase, ako sa pokúšala posadiť a dostať bližšie k matke.
Obaja Belanovci na seba vyľakane pozreli. Takmer naraz vyskočili, aby ju uložili naspäť do pôvodnej polohy. Zrazu sa zdala smrteľne vystrašená a oni spolu s ňou. Báli sa, že sa odpoja všetky tie hadičky, vedúce k prístrojom pri posteli, a ohrozí to život dcéry.
„Miláčik, tu sme, neboj sa, nič sa ti nemôže stať. My s ockom nedovolíme nikomu, aby sa ti niečo stalo, nikomu!" Pani Belanová ju hladkala po hlave a pleciach a cítila, ako napätie pomaly ustupuje a Lea sa upokojuje. Len ju hladkala a hladkala a nemohla uveriť, že hladká svoju dcéru. Aj keď bola iba kosť a koža, cítila, že je to opäť jej stará dcéra, jej Lea, ktorá ju má rada a dôveruje jej. A ktorá jej... odpustila.
Nenápadne si voľnou rukou zotrela slzy, čo sa jej tlačili do očí. Nechcela, aby to Lea zbadala, nechcela ju opäť rozrušiť. Milan, jej bývalý manžel, stál za ňou, a tak nikto nevidel, že aj on bojuje so slzami.
„Mami?" ozvalo sa po hodnej chvíli. Iba jej stisla ruku na znamenie, že počúva. „Ja zomriem, však?" spýtala sa Lea ticho, no zreteľne.
„Nezomrieš, miláčik. My to nedovolíme. My s ockom to nedovolíme, vieš?" Dobreže sa rozplakala, ale nemohla si to dovoliť. Musela vyzerať silná a rozhodná, hoci skutočnosť bola celkom iná. Aspoň ruku jej stisla pevne a presvedčivo, tak veľmi chcela, aby jej dcéra dôverovala! Bolo vôbec možné, aby takej matke niekto dôveroval? Sama o tom pochybovala...
„Zostaneš pri mne, mama, však? Keby si odišla, zasa prídu tí ľudia, mami, vieš? Príšerne sa bojím, že zaspím a oni to využijú... Ale ja nezaspím, musím dávať pozor... Ja som stále hore, vieš?"
„Pokojne si pospi, miláčik. Neodídem, teraz budem strážiť ja, dobre? A keď bude treba, zavoláme si niekoho na pomoc, však, ocko?" hladkala jej ruku a cítila, ako jej oťažieva. Lea jej uverila a takmer ihneď zaspala pokojným spánkom.
Pani Belanová sa rozhodla, že požiada o možnosť zostať s Leou v nemocnici, kým ju nepustia domov. Nevedela si predstaviť, že jej dcéra sa zrazu zobudí a ona tam nebude!
Keď po hodnej chvíli nakukla dnu hlava lekárky, našla ich tam svorne driemať - všetkých troch. Pravdepodobne ani Milan Belan toho veľa nenaspal počas uplynulej noci. Únava a vyčerpanie sa na nich podpísali spolu s tiažou zodpovednosti za ich dcéru, podľa zákona už dospelú. Lekárka ich ticho zobudila a požiadala o krátky rozhovor. Pochopili, že im ide povedať niečo vážne, niečo veľmi vážne.
