Niekto si to vie zariadiť
„Prestaň, tak už prestaň," vykrikoval Andy a tváril sa, že trpí a že ho to bolí. Jeho rozzúrená manželka ho udierala zrolovanými novinami kade-tade a vykrikovala:
„Tu máš, tak tu máš, záletník jeden nepolepšiteľný!"
V skutočnosti však Andyho nič nebolelo. Bolesť iba predstieral. On, naopak, túto pravidelnú masáž - áno, tak to volal: masáž! - priam miloval. Po rokoch manželstva to však svojej žene nemohol prezradiť. Ju totiž najviac uspokojovalo, keď mu mohla spraviť niečo naprotiveň. Priam sa vyžívala vo vymýšľaní úloh, ktoré neznášal. Tešilo ju robiť mu napriek - bol to jej koníček. Dosť dlho trvalo, kým prišiel na taktiku, ako si manželkine tresty pokojne, ba dokonca s hotovým pôžitkom, „pretrpieť."
Aj preto dnes namiesto Super, to je super, nemohla by si mi ešte premasírovať trocha chrbát medzi lopatkami? volal: „Prestaň, tak už prestaň! Medzi lopatkami nie, tam mám znamienko!"
Ako správne predpokladal, noviny sa okamžite presunuli presne tam - medzi lopatky! Keďže aj zadok a stehná by si zaslúžili troška pozornosti a jeho manželka sa v poslednom čase dosť rýchlo unavila - nemusela by masáž spodnej časti jeho tela stihnúť - po chvíli prosil:
„Nohy, zViera, radšej nie! Tam to bolí!" A už pocítil noviny, ako mu zvesela plieskajú po stehnách. Povykrúcal sa na všetky strany, nech nič neostane zanedbané, a stále volal: „Dosť, zViera, to bolí!"
Svoju ženu - svoju vlastnú ženu! - začal volať zViera iba pred pár rokmi. Hoci túto skutočnosť nikomu neprezradil, i tak mu to prinášalo veľké potešenie. Spočiatku ju týmto menom volal iba v duchu. No raz sa pomýlil a použil ho v priamej reči. Najprv zdúpnel, no ona si nič nevšimla! Vyskúšal si to ešte raz a... normálne nič nepostrehla! To malé „z", predložené pred jej meno, sa v rýchlej reči jednoducho strácalo. Najmä vtedy, keď ho vyslovil neprízvučne, na čo vždy dôsledne dbal. Tak sa stalo, že už ju ináč ani nevolal. Fakt to bolo zábavné! No môže on za to, že jeho žena Viera sa počas rokov ich dlhého manželstva zmenila na zViera?!
Andy presne vedel, čo bude po masáži nasledovať. Musí však byť obozretný a postupovať podľa vopred pripraveného scenára.
„Môžem si ísť, zViera, trošku zajesť? Od hladu stojím ledva na nohách..."
„Tam kde si bol, tam si sa mal najesť!" vyštekla jeho manželka, evidentne na konci so silami, lebo masáž nôh už nedokončila. Taká škoda!
„Nič nedostaneš!" doložila.
„Ani troška tvojej dobrej polievočky?" opáčil Andy a pristúpil k najnáročnejšiemu bodu svojho predstavenia. Nebadane zobrať do rúk zrolované noviny a čakať, kedy ho manželka odošle - hladného - do vyhnanstva.
„Tam kde si bol, tam nevedia navariť dobrej polievočky?!" napodobnila ho, čím zároveň zodpovedala jeho vskutku provokatívnu otázku. Potom už iba, veľmi dôrazne, zasyčala:
„Vieš čo, zmizni! Zmizni mi z očí..."
Tak na toto Andy čakal! Presne na túto vetu...
Mohol by som písať scenáre pre divadelné hry, pomyslel si s uspokojením.
So zvesenou hlavou sa pomaly, žmoliac zrolované noviny pred sebou, presunul do „detskej izby." Tak volali izbičku, ktorú kedysi plánovali zariadiť svojim deťom, no nikdy sa tak nestalo. Vysvitlo, že jeho manželka nemôže mať deti, a tak ostala izba nevyužitá. Iba sem-tam sa do nej presťahoval, keď ho manželka vyhostila zo spoločnej spálne, čo sa v poslednom čase stávalo dosť často. Niekedy sa k nemu pridala aj ich mačka Mica, ktorú si kúpili ako náhradu za dieťa, ktorého sa nedočkali.
Andy sa pohodlne usadil do kresla pod oknom a rozvinul noviny. Už dávno sa tak dobre necítil. Bol sýty, príjemne unavený a mäkko vymasírovaný. Po dlhoročných skúsenostiach vedel, ako sa bude večer odvíjať. Našťastie, vedel aj to, že keď príde domov o siedmej namiesto o piatej - vtedy chodieval zvyčajne z roboty - večeru nedostane. Preto sa pre istotu najedol pred príchodom domov. K úplnej spokojnosti mu však chýbala ešte jedna drobnosť. Zalovil v taške a - „Tu si!" - šeptom oslovil vychladenú plechovicu piva, nadhodiac ju v ruke. Dvoma veľkými glgmi otestoval, či má pivo správnu teplotu a skonštatoval: „Môže byť." Ešte predtým, ako sa začítal do športovej rubriky novín, si však polohlasne položil takúto otázku:
„No ktorý chlap by si na sklonku dňa mohol želať viac?!"
Po rokoch tréningu mu už ani udobrovanie s manželkou nerobilo žiaden problém. Zakaždým sa to nejako vyriešilo. Ako napríklad naposledy.
V sobotu ráno, keď sa už začal ozývať hlad, pootvoril dvere na „detskej izbe" a čakal na vhodnú príležitosť.
„Mňau," ozvalo sa krátke zamraučanie ich mačky Micky, keď jej nedopatrením pristúpil chvost.
„Prepáč zlatko, odpusti mi to!" rýchlo sa ospravedlňoval.
„Tak on sa vie aj ospravedlniť," ozvalo sa z obývačky, kde práve vošla jeho manželka. Myslela si, že to patrilo jej.
„Hm," využil Andy ponúkanú možnosť, pokrčil kajúcne plecami a prikročil k nej, aby si ju k sebe pritisol.
„Daj pokoj," bránila sa manželka, no bolo vidno, že už „mäkne".
„Jedlo si však musíš zaslúžiť," predsa len si neodpustila. „Nechám ťa dnes..."
„Nie, nie, nie, obed variť nebudem!" skočil jej do reči Andy, lebo presne vedel, čo by nasledovalo. Vysávanie! A to z duše nenávidel... „Obed odo mňa nežiadaj, zViera!" dokončil.
Varenie však mal, naopak, celkom rád. Čoby rád, jeho to bavilo! A keď si pomyslel, že jeho žena pripraví zas čosi nechutné - kuchtenie nebolo jej silnou stránkou - poskytnutej možnosti pripraviť niečo výnimočne dobré sa hneď chytil.
„A prečo by si nemohol navariť obed ty?!" zareagovala podľa očakávania jeho polovička, pričom zdôraznila slovo „ty". „Dnes budeš variť ty a basta!"
„No čo už, zViera, keď inak nedáš..."
Že sa takto vyvinie jeho vzťah s manželkou Vierou, tomu by Andy nebol nikdy uveril. Kedysi veru netušil, aká žiarlivá dokáže byť... Možno sa takou stala až po smutnom odhalení, že je neplodná a že preto si musí jediného človeka, ktorého má vedľa seba, dôsledne strážiť.
Hoci Andy nikdy nebol žiaden donchuan, za peknou ženou sa vždy obzrel. Ale ktorý chlap by si peknej ženy nevšimol?!
To bola prvá vec, ktorá sa Viere na ňom nepáčila.
„Za každou sukňou sa musíš otočiť!" vyčítala mu.
Nie za každou, iba za peknou! oponoval jej v duchu.
Neskôr jej začalo vadiť, keď sa na chvíľočku zastavil a porozprával s niektorou zo svojich susied. No keď sa zastavil so susedom, to jej vôbec nevadilo!
Keď sa mu potom náhodou podarilo prísť domov z práce neskôr, to už bol oheň na streche...
„Kde si zas bol? So susedou či s kolegyňou?!" vyjavila svoje obavy napokon celkom otvorene Viera.
Pomaly ale isto mu to začínalo liezť na nervy. Aj keď boli jej podozrenia neopodstatnené, prišiel na to, že ho núti stále sa vyhovárať. Keď sa náhodou zdržal s chlapmi na pive, ani len potešenie z neho nemal. Celý čas rozmýšľal o tom, čo jej zas povie.
K jeho romániku so susedou Evou ho dohnala vlastne ona. Vtedy už bol na svoju manželku riadne napálený. Veď sa so žiadnou ženou nemohol ani len porozprávať!
V ten deň sa Andy vracal z práce o čosi neskôr ako zvyčajne. Keď vystúpil z auta, zbadal v okne za záclonou Vieru, ako ho sleduje. Nanešťastie, práve vtedy vystúpila z vedľa stojaceho auta pekná mladá suseda z vedľajšieho vchodu.
„Dobrý deň, pán sused," oslovila ho natešene, aspoň tak sa Andymu zazdalo.
„Dobrý deň," zamrmlal, aby sa náhodou nedala s ním do reči. Fľochol pohľadom k ich oknu a..., bola tam! Viera tam stále bola!
Doparoma! naštval sa zrazu Andy. Ja ti teraz ukážem!
Zastavil uprostred kroku, obrátil sa a milým hlasom sa opýtal: „Nepomôžem vám s tými taškami? Vidím, že ste boli nakupovať..."
Tak, čo na to povieš?! tešil sa v duchu na Vierinu reakciu za záclonou.
„Boli by ste taký láskavý?" potešila sa mladá žena a hneď mu podala zo dve tašky. Andy sa s ňou pohol k vedľajšiemu vchodu, kde jej ich mienil odovzdať hneď pred výťahom. A potom - nuž, potom bol odhodlaný ísť si po tentoraz zaslúženú hubovú polievku.
„Čo keby som vás pozvala na kávu? Asi by ste odmietli, však?" položila mu žena nesmelú otázku.
„Nuž..., a prečo nie?"
Andy neveril vlastným ušiam. Zbláznil sa, či čo? Veď to vôbec nechcel povedať... On súhlasil! Pričom vedel, čo ho doma čaká...
A prečo nie?! povedal si vzdorovito. Toľkokrát som ťa už „podviedol", že už by bolo načase zliznúť aj za opodstatnené skutky!
Domov prišiel zhruba za hodinu. Za dverami ho čakala jeho rozzúrená a uplakaná manželka. Vtedy ho aj prvýkrát vyšľahala zrolovanými novinami - boli práve poruke. Andy bol jej počinom šokovaný a ešte viacej tým, že sa vôbec nebránil. Vtedy tiež skončil v „detskej izbe", ibaže hladný, smädný a napajedený.
To som ale dopadol! ťažkal si. Nechám sa biť - a to ešte slabou ženou!
Nemal som jej to vrátiť? rozoberal situáciu neskôr. Nie, k tomu, aby udrel nejakú ženu, k tomu by sa on nikdy neznížil. Ani tú svoju by neudrel...
V budúcnosti sa toho pravidla vždy aj držal. Radšej sa nechal otĺkať novinami a - v konečnom dôsledku - spríjemniť si večer či víkend.
Tá epizódka so susedou Evou sa skončila tak rýchlo, ako rýchlo začala. Po zopár tajných návštevách prišiel Andy na to, že vysávať, umývať podlahu a žehliť môže aj doma. Nepotrebuje robiť tieto práce v dvoch domácnostiach. Vyzerá to tak, že pravdepodobne všetky ženy na svete si myslia, že muži sú automaty, ktoré dokážu robiť dvadsaťštyri hodín denne! Že oni si nepotrebujú po únavnej šichte v robote zdriemnuť, prečítať noviny a dať pohár vychladeného piva! Načo by Andy chodil do susedov, keď všetko toto má doma! A k tomu ešte aj s masážou...
Keď Andy vkročil do putiky, kde sa pravidelne raz do týždňa stretával so svojou partiou, aby si zahrali mariáš, dostalo sa mu privítania:
„Meškáš! Už pol hodinu na teba čakáme. Aj noviny sme už stihli prečítať..."
„Tak vidíte! A ja sa k novinám dostanem až večer," vyčítal im Andy netrpezlivosť. „Najprv si musím odohrať zopár partičiek mariášu, potom sa staviť kdesi na rýchlu večeru a až potom ma čaká príjemný začiatok víkendu: masáž, vychladené pivko a noviny, ktoré ste vy už stihli prečítať..."
„Teda, niekto si to vie zariadiť!" povzdychol ktorýsi z jeho kumpánov. „Keby som ja mal takú tolerantnú ženu..."
„Ja takú mám," pýšil sa Andy.
Ak som ťa, zViera, urazil, prepáč mi to...
