Túto noc nezaspím
Anotácia
Študentský život je krásny. Bodaj by nebol, keď máme osemnásť a keď svet je pre nás gombička! Zuzana si to však nemyslí. Ona práve prežíva najhoršie obdobie svojho života. Akýmsi nedopatrením sa ocitla na gymnáziu, kde si hneď na začiatku znepriatelila väčšinu triedy a profesorov. Keby len to. Chcú jej vziať to jediné, čo ju ešte drží nad vodou: jej milovaného koňa. Zmätená a nešťastná robí chybu za chybou. Dostáva sa medzi najhorších žiakov triedy a naivne sa zaľúbi do dospelého muža, ktorý jej berie spánok a pre ktorého je schopná spraviť čokoľvek...
Príbeh plný emócií, nečakaných prekvapení, ale aj pravého študentského humoru nás unáša štvorročnou etapou života dievčaťa, zaľúbeného do svojho idolu, milujúceho kone, tanec a prírodu. Dievčaťa, ktoré hľadá samo seba a pevnú pôdu pod nohami...
1. kapitola
„Je tam niekto? Čo tam toľko trčíš!" ozvalo sa spolu s nahnevaným buchotom na dvere.
Zuzana vyskočila zo záchodovej dosky a narýchlo si začala utierať uplakanú tvár. Potom sa nadýchla, zdvihla hlavu a s odhodlaním otvorila dvere.
„To som si mohla myslieť," začula kohosi, „to je tá expertka z našej triedy." Všetci sa za ňou obrátili, na chrbte cítila ich pohľady. Roztriasli sa jej nohy, ale nikto si nič nevšimol. Veď vyzerala suverénne a sebaisto, ako odchádzala s hrdo vztýčenou hlavou.
Hľadala kútik, kde by sa mohla uchýliť. Všade bolo plno debatujúcich a smejúcich sa gymnazistov, rozprávajúcich si zážitky z prázdnin a rozoberajúcich prvé dojmy z nového školského roka. Konečne si našla miesto v rohu pri najodľahlejšom okne, kde nestál nikto okrem nenápadne vyzerajúcej dievčiny.
Zuzana si hneď spomenula na tú ustráchanú tvár v okuliaroch. Tak sa jej triasol hlas, keď sa predstavovala, že jej nikto nerozumel. Keď ju ktosi z triedy vyzval, aby sa predstavila ešte raz, od nervozity sa začala zajakávať. Zachránila ju ich nová triedna, Riecka. Pre všetkých nahlas a zreteľne prečítala meno a priezvisko z predloženého zoznamu. Jana Tomková - tak sa volala. Zuzane prišlo dievčiny ľúto. Čo keby sa jej prihovorila? Možno sa tiež potrebuje niekomu vyžalovať a zdôveriť. V okamihu však ten nápad zavrhla.
Koniec prestávky, treba sa vrátiť do triedy. Ach bože!
„Zuzana?" spýtavo sa na ňu zahľadel Lukáš, keď okolo neho prechádzala. „Je všetko v poriadku?"
„Samozrejme že je. Prečo by nemalo byť?"
Čo sa stará! Čo ho k tomu oprávňuje? Gymnazista! Akurát tebe sa budem spovedať. Zazrela na neho a rýchlo odvrátila pohľad. Nechcela, aby si všimol, že má červené oči.
Lukáš Marek bol jediný spolužiak, ktorého poznala už pred príchodom na gymnázium. Mal také smiešne meno, nikdy nebolo jasné, čo je meno a čo priezvisko. Teraz sa tiež pokúšal vysvetliť, čo je čo a všetci sa na tom dobre bavili. Okrem nej. Ju nerozveselila ani spomienka na ich spoločný zážitok, na ktorom sa už toľkokrát nasmiali. Vyslúžila si vtedy povesť nebezpečnej a nikomu nič nedarujúcej tanečníčky. Stalo sa to na ich prvej hodine spoločenského tanca. Mala práve osem rokov a Lukáš, ktorého do Centra voľného času priviedli tiež rodičia, mal o pár mesiacov viac. Po malom ´tanečnom´ teste boli na základe temperamentu a výšky priradení k sebe. Netrvalo dlho, keď vysvitlo, že Lukáš chce v páre vládnuť. S tým však ona vonkoncom nesúhlasila. Keď ju zrazu nešetrne posotil do akejsi figúry, jednoducho sa k nemu otočila a šup! Opľula ho tak, že to videli nielen obaja tréneri, ale aj všetci prizerajúci sa rodičia, čakajúci na svoje ratolesti. To bolo vtedy smiechu, Zuzana myslela, že sa prepadne od hanby. S odstupom času sa jej to však už nezdalo také strašné. Naopak, neskôr sa im to - keď už s Lukášom prestali spolu tancovať, videlo veľmi zábavné. Pľujúca tanečníčka! Dnes už netancuje, nemá na to čas. Lukáš však ostal spoločenskému tancu verný aj naďalej. Ktovie, ako dlho mu to ešte vydrží, pomyslela si Zuzana.
Uchýlila sa opäť do poslednej lavice. Tam mala pocit bezpečia. S úľavou sa pozerala na chrbty svojich nových spolužiakov, načúvajúcich slovám triednej profesorky. Čosi im čítala, všetky tváre boli obrátené smerom k nej. Až na jednu, v poslednej lavici stredného radu. Pohľady sa im na chvíľočku stretli a potom sa, ako na povel, odvrátili.
Tomková! Tiež si vybrala poslednú lavicu a tiež sedí sama.
Zuzana sa na ňu nenápadne zahľadela. Jana už sedela tvárou obrátenou dopredu, a tak si ju mohla pozorne prehliadnuť. Bledá tvár, profil celkom slušný. Rovno klenuté vysoké čelo, malý nos posadený nad plnými perami. Celý dojem bol pokazený okuliarmi s akýmsi nemožným kosteným rámom, o vlasoch ani nehovoriac. Farba síce nebola zlá, po takejto túžila Zuzana odjakživa. Pekná bledohnedá. Na Jane však vôbec nevynikla. Husté vlasy mala stočené do akéhosi čudesného útvaru, zakrývajúceho jej celý krk, takže vyzerala, akoby jej hlava sedela rovno na trupe.
Panebože, to ti ešte nikto nepovedal, ako nemožne sa češeš? pomyslela si Zuzana a hneď si spomenula na svoju starú mamu. Veď má účes presne ako ona! Potom kritickým pohľadom prešla po Janinej postave. Že ju nemá celkom ideálnu, to si stihla všimnúť už na chodbe, keď stáli pri okne. Nebola veľmi vysoká, nejaké to kilečko by sa jej zišlo zhodiť. Ale aj dievčatá s horšími postavami vyzerali dobre, keď sa vhodne upravili alebo zakryli nedostatky oblečením. O Jane sa to však povedať nedalo. Buď absolútne nemá vkus, alebo na svoj vzhľad totálne kašle. Spod červenej rozgajdanej mikiny jej vykúkalo čosi fialové, ešte šťastie, že to bolo zakryté „obdivuhodným" kaderníckym výkonom na jej hlave. K tomu všetkému mala oblečenú hnedú kockovanú sukňu, čiastočne zahaľujúcu jej celkom štíhle nohy. Na prvý pohľad bolo vidieť, že aspoň za tie sa hanbiť nemusí. Jednou z nich donekonečna podupkávala v nemom rytme skrytého nepokoja, ktorý bolo badať aj na rukách, položených na lavici. Ľavačkou trpezlivo obkresľovala teraz už nečitateľné poznámky, tak ako to majú vo zvyku veľmi nervózni ľudia.
Tá je teda riadne rozhádzaná. Čo ju tak vykoľajilo? Veď nebola schopná povedať poriadne ani svoje meno, Zuzana začala dumať o príčinách Janinej nervozity.
Aj na mne to tak vidno? Rozhodla sa, že sa bude väčšmi kontrolovať. Doobedie nejako prežije, hlavne aby mala od všetkých pokoj a aby sa do nej nikto nestaral.
2. kapitola
„To ti teda trvalo!" privítala ju Lucia. „Všetci sú tu už minimálne hodinu."
Zuzana ju však nepočúvala. Práve sa maznala so svojím miláčikom Sunsetom.
„Suny, ty moje slniečko! Ako si to tu bezo mňa vydržal?" hladila ho po zamatovom krku a hrudi. Ušľachtilý, krásne stavaný hnedák ju pozdravil radostným zaerdžaním ešte skôr, ako k nemu stihla prísť. Teraz veselo dobiedzal a svojím zvedavým ňufákom sa jej snažil dostať do vrecka.
„To vieš, že som ti niečo priniesla. Zaujímalo by ma, či by si ma takto vítal aj bez jabĺk, ty potvora jedna hnedá." A Sunset akoby porozumel. Veselo zastrihal ušami, vážne načúvajúc jej slovám. Prestal snoriť po vreckách a uprel na ňu veľké rozumné oči. Nakoniec sklonil hlavu a jemne ju pošúchal o jej plece. Zuzana ho potľapkala a vytiahla z vrecka očakávanú maškrtu. Až potom sa obrátila k Lucii.
„Čo nové? Kedy ideme von? Je veľmi horúco."
Na prvý septembrový deň bolo naozaj nezvyčajne teplo. Rozhodli sa, že sa s koňmi pôjdu prebehnúť až po piatej. Zuzana si ešte chvíľu poklebetila s ostatnými a potom sa aj s Luciou presunuli do skladu. Bol tam príjemný chládok a nikto ich pri rozhovore nerušil. Mohli tu preberať aj náročnejšie témy svojich dokonale spriaznených duší.
Že sa takto vyvinie ich vzťah s Luciou, to spočiatku Zuzana vôbec netušila. Nejasne sa jej vybavilo prvé nesmelé nakúkanie do dvora stajne a nekonečné chvíle pozorovania koní vo výbehu novopostavenej stajne v ich dedine. Jej majiteľ - pán Weiss, sa jej vtedy zdal hrozne prísny a vážny. Stále niekomu rozkazoval, ustavične na niekoho pokrikoval a večne bol s niečím nespokojný. Vlastne to tak muselo byť, uvažovala neskôr Zuzana. Ináč by nevybudoval to, čo sa mu za necelý rok podarilo urobiť z tých pár hospodárskych budov a kusiska lúk, ktoré si vzal do dlhodobého prenájmu. Navonok bol síce uhundraný, ale inak dobrák od kosti. A čo bolo najdôležitejšie, za svoje kone by aj život položil. Preto muselo byť všetko urobené tak, ako si želal, preto nestrpel žiadne lajdáctvo. Postupne na to všetci jeho zamestnanci prišli a stajňa bežala ako hodinky.
Zo začiatku sa vo výbehu páslo iba zopár koní, ako to stihla vytrvalá Zuzana odpozorovať. Až neskôr, to už bolo po prvom zoznámení sa s Luciou, pribudli do stajne ďalšie. Teraz ich tam bolo viac ako pätnásť. Okrem pána Weissa sa o ne starali dvaja ošetrovatelia, jeden tréner a množstvo dobrovoľných pomocníkov ako Zuzana a Lucia. Títo tam však okrem Lucie nechodievali denne, preto sa po čase práve ona stala nepísanou zástupkyňou šéfa. Ak ho tam nebolo, so všetkým sa obracali na ňu. Napriek tomu, že mala iba osemnásť rokov, bola veľmi zodpovedná a svojou energickou povahou dokázala zvládnuť aj mužskú časť stajne. Zuzane sa zo začiatku zdala veľmi neprístupná, veď aj starší muži mali pred ňou rešpekt. Možno to bolo jej postavou, ktorá už v pätnástich rokoch mala črty urastenej a dobre stavanej ženy.
Práve Lucia dostala na starosť absolvovať so Zuzanou desať hodín jazdeckého výcviku, na ktorý jej pri príležitosti dvanástych narodenín prispel otec. Doteraz nevie zabudnúť na chvíle neopísateľnej radosti, keď prvýkrát nasadala na urasteného, ale pokojného haflinga Dandyho. Lucia si ju najprv chladným pohľadom premerala a potom jej začala monotónne vysvetľovať úplne základné veci o koňoch, ich správaní a povahe. Zuzana sa takmer neovládla, od netrpezlivosti až nervózne prešľapovala. Musela počúvať to, čo už mala dávno v malíčku. Lucia si však túto časť prednášky neodpustila a až potom začala vlastný výcvik. Prvé hodiny strávili lonžovaním, lebo vraj iba tak môže získať potrebnú rovnováhu a dôveru ku koňovi. Potom už išlo všetko rýchlejšie. Zuzana sa ukázala byť učenlivou žiačkou. Zhruba po piatej hodine bola celkom dobre zoznámená so základnými jazdeckými úkonmi, pokynmi a cvikmi. Ona sama cítila, že medzi ňou a koňom zavládol súlad, že počiatočná strnulosť zmizla a že sa v sedle cíti uvoľnená a ľahká. Ku koncu výcviku už bez problémov dokázala dostať Dandyho do kroku a klusu. A nielen to. Dokázala prelomiť aj počiatočný chlad medzi ňou a vtedy už pätnásťročnou Luciou. Postupne si ju získavala, pretože sa ukázalo, že nepatrí do skupiny bohatých snobských detičiek, ktorých jediným cieľom je popýšiť sa svojimi jazdeckými schopnosťami pred závistlivými kamarátmi. Hneď po prvej hodine poprosila Luciu, aby jej ukázala, ako sa treba o koňa postarať a trvala na tom, že si bude robiť všetko sama. Nemusela. Bolo to v cene za jazdenie, na to mala stajňa ľudí. Tak sa stalo, že ju Lucia zasvätila nielen do tajomstva jazdenia, ale aj zametania stajne, prípravy podstielky, kydania hnoja alebo kŕmenia koní. Výcvik sa skončil, no ona chodila do stajne naďalej. Tento raz ako ochotná pomocníčka, pracujúca bez nároku na odmenu. Keď ju neskôr Lucia vzala so sebou do terénu, od radosti sa takmer nemohla spamätať. Odvtedy sa ich vychádzky stali pravidelnými a ich vzťah nadobúdal nový rozmer. Neboli to len kone, čo ich spájalo. Napriek trojročnému vekovému rozdielu si rozumeli. Rozprávali sa o všetkom. O jazdení, škole, rodine, knihách, hudbe a dokonca aj o svojich prvých láskach. Jedna aj druhá sa na chvíle strávené spoločne v stajni vždy veľmi tešili. Stali sa z nich priateľky. Ako to vtedy cítila Zuzana, na život a na smrť.
„Tak ako si prežila dnešný deň?" položila jej Lucia otázku s jednoznačným významom slova prežila. Boli spriaznené duše, nič nebolo potrebné vysvetľovať.
„S vypätím posledných síl. Bolo to hrozné. Dvadsaťpäť cudzích nepriateľských ksichtov! Vieš si to predstaviť? Vlastne dvadsaťštyri. Lukáša poznáš, sme spolu v jednej triede. Aj ten sa tváril pobúrene, keď som im povedala, že byť na ich gympli ma vôbec nefascinuje."
„A čo triedna?"
„Čo ja viem? Tvárila sa, že ju všetko ohromne zaujíma. Neverila by si, akých exotov tam máme a čo všetko jej hneď o sebe nakecali. Niektoré baby prišli vymaľované ako do baru. Predstav si, že jedna z nich má šesť náušníc na pravom uchu, ďalšiu na nose - ktovie, ako si čistí nos - a ešte dve v ľavom uchu. No a k tomu všetkému pridaj zelené, na ježka ostrihané a nagélované vlasy. Paráda. Keby som tak prišla domov, naši by ma asi zabili. Keď sa zas pozrieš na chalanov, máš pocit, že si v sedmičke. Okrem Lukáša a jeho suseda Juraja by si im nehádala viac ako trinásť.
„Chalani narastú neskôr, neboj sa. Aj u nás to tak bolo. Keď chcel ísť Peter v prvom ročníku do volejbalového krúžku, telocvikár ho nechcel zobrať, že vraj na to nemá výšku. Nakoniec sa mu ho uľútostilo a dnes? Najvyšší v tíme. Bez piatich centimetrov dva metre."
Peter Majer. Luciina veľká láska. Už viac ako rok bola do neho zaľúbená a on sa stále tváril, akoby bola vzduch. Je fakt, že si nevšímal žiadne dievčatá, veď všetok svoj čas venoval volejbalu. To bola zas jeho veľká láska. Ako by jej len Zuzana rada pomohla, aspoň nejakou užitočnou radou. Ale nemala skúsenosti z tejto oblasti, aj keď už prežila svoje prvé detské a dievčenské lásky. Tie však rýchlo prišli a aj rýchlo odišli. V deviatke sa jej zdalo, že je zaľúbená do spolužiaka Martina. Keď sa však na koncoročnom výlete začali spolu bozkávať, nič pri tom necítila a napokon jej z toho zážitku zostala len nie veľmi príjemná spomienka na jeho vlhké pery a nástojčivé ruky, ktoré musela od seba násilím odtrhnúť. Láska to asi nebola. Vo svojich romantických predstavách však o nej naďalej snívala. Predstavovala si bozky, láskanie, túžila, aby aj ju niekto miloval, aby sa aj ona niekomu páčila. Chcela, aby to bolo iné ako s Martinom. Dokonca jej napadlo, či je normálna. Veď necítila absolútne nič! Vlastne áno. Keď po nej šmátral, keď sa jej snažil dotknúť pŕs, cítila iba odpor. Vždy, keď o tom premýšľala, striaslo ju. Bože, nedopusti, aby bola iná ako ostatné dievčatá!
Viackrát už s Luciou preberali stratégiu, ako by sa dalo na Petra zapôsobiť. Zuzane sa zdalo, že by to nemal byť až taký veľký problém. Veď jej priateľka je celkom pekné dievča. Bola síce pomerne urastená, ale rozhodne nie tlstá. Nie celkom ideálna postava sa však strácala pri pohľade na súmernú a peknú tvár, ktorej dominantou boli výrazné lícne kosti a prenikavo modré oči. Ako to u dievčat takéhoto typu býva, Lucia mala skoro vždy zdravo červené líca.
Napriek tomu, že Lucia nebola spokojná so svojou urastenou postavou, väčšine spolužiakov sa páčila. Mnohí z nich vyvíjali nemalé úsilie, aby si ich všimla, avšak márne. Považovali ju za netýkavku, ktorá čaká prinajmenšom na princa z rozprávky. Jej princ si ju však zatiaľ vôbec nevšímal. No o tom nevedel nikto nič. Okrem Zuzany.
„A ako si sa s ním po prázdninách zvítala?" vrátila sa Zuzana od myšlienok späť k ich rozhovoru. „Všimol si už konečne, že je do neho buchnutá jedna super kočka?"
„O tom môžem iba snívať. Keby som tak bola volejbalovou loptou, to by si ma všimol určite. Ale takto?" Lucia sa hrozne tešila na prvý deň v škole, vlastne sa tešila na Petra, že ho konečne po dvoch mesiacoch opäť uvidí. A on? Všetko pokazil hneď ráno. Nadarmo vstávala o hodinu skôr ako zvyčajne, aby si upravila svoje nepoddajné svetlé vlasy. Väčšinou si ich zaplietala do hrubého vrkoča. Dnes jej však pozorne upravenú tvár lemovala záplava hustých kučier. Všetko zbytočné. Ledva si ju všimol, aj keď sa postavila tak, že do nej takmer narazil. Sotva ju odzdravil.
„Mám nápad, Lucia. Najbližšie si naštudujeme všetko dostupné o volejbale, pozrieš si nejaký dôležitý zápas a potom zaútočíš hlboko zainteresovanou a inteligentnou poznámkou k problematike. Ak ani toto nezaberie, nech ide do čerta. Nehnevaj sa, ale potom je to blbec a treba sa na neho vykašľať. Neviem, čo na ňom vidíš. Povedal už vôbec niekedy aspoň vetu?"
„Daj mi pokoj, už o ňom nechcem počuť ani slovo. Pokazil mi celý deň. Ešte som sa aj s mamou pohádala. Bola som naštvaná a potrebovala som sa na niekom odreagovať. Chuderka mama, bola poruke a tak si to odniesla. A teraz som napálená na seba. Musím jej večer povedať, že za všetko môžem ja a moja nemožná povaha."
„Takže dnes si totálne znechutená, však?"
„To teda som. Nebyť pozitívnej správy, že celý týždeň sme na praxi, je mi úplne nanič. Dúfam, že zemiaky vydržia aj do ďalšieho týždňa."
Lucia chodila na poľnohospodársku školu a pravidelne mávala učebné praxe. Zuzanu vždy fascinovalo všetko okolo toho. Závidela priateľke možnosť motať sa okolo zvierat, starať sa o ne, ba dokonca i to, že sa o nich môže učiť. Hodiny ju dokázala počúvať, bol to jej svet. Tešila sa, že sa opäť začal školský rok a že jej Lucia bude zas o všetkom podrobne referovať. Ako len dúfala, že to raz bude aj jej škola. Naivná, predstavovala si, ako pribehne domov a zahlási: „Prijali ma!" a rodičia budú jasať spolu s ňou.
Mama však vedela o jej snoch. Kedysi, ešte predtým, ako jej s otcom spravili ten podraz s gymnáziom, si rozumeli. A koľko sa len spolu narozprávali! Niekedy boli až zachrípnuté. Vtedy mama ešte podporovala jej záujem dostať sa na Luciinu školu. Vraj má dobré meno a dobré uplatnenie pre žiakov. Sľúbila, že sa s otcom porozpráva. Spolu so Zuzanou sa tam boli aj pozrieť. Na Deň otvorených dverí tam strávili celé doobedie. Sedeli dokonca aj na niektorých hodinách - Zuzana zámerne vybrala tie, ktoré ju priťahovali najviac. Chov koní - tam boli celých štyridsaťpäť minút. Sledovali najstarších žiakov a ich prácu na hodine. Dôležité bolo všetko, každá maličkosť. Mama ju chápala, veď boli rovnaké povahy. Aj ona dokázala byť veľmi vytrvalá. Keď sa pre niečo zapálila, išla za svojím cieľom, kým ho nedosiahla. Nie všetko sa jej však v živote podarilo podľa predstáv, prezradila raz Zuzane v slabej chvíli. Zopár ráz musela upustiť od svojich predsavzatí a dobre vedela, aké to bolo ťažké. Práve preto chcela Zuzane pomôcť. Vedela, že jej dcéra od malička inklinuje k zvieratám, a tak spolu so Zuzanou robili plány, vymýšľali a donekonečna preberali všetky možnosti, ako sa k nim dostať čo najbližšie. Gymnázium v ich plánoch nebolo. To bolo otcovo rozhodnutie. A zrazu, ani nevedeli ako, sa obe podriadili.
„Daj pokoj, Zuzana," povedal vtedy otec. „Nezaťažuj ma svojimi nemožnými výmyslami. Ja viem, čo je pre teba najlepšie. Ako môže štrnásťročné decko rozhodovať o svojej budúcnosti? Pôjdeš na gymnázium a hotovo. Viac už nebudem na túto tému s tebou debatovať. Jednoducho nemám čas zaoberať sa niečím, čo je nereálne."
Zuzana bola jeho rozhodnutím nevýslovne sklamaná. A ešte viac tým, že mama sa nechala tak rýchlo presvedčiť. Tá predsa vedela o jej snoch a napriek tomu sa priklonila k otcovi. Ten si vždy dokázal presadiť svoj názor a ona sa musela zakaždým podriadiť. Zuzanu to niekedy škrelo viac ako mamu. Prečo je taká mäkká? Aj teraz, ani sa len nepokúsila zastať sa jej.
Rozhodli za Zuzanu a jej sa akoby celý svet zrútil. Ako šibnutím čarovného prútika bolo po vysnívanej budúcnosti. Budúcnosti s Luciou - na jej škole, so zvieratami a najmä s koňmi. Už sa nemala komu ani vyžalovať. Od toho rozhodnutia sa večerné siesty s mamou skončili. Ich vzťah, ktorý jej všetky kamarátky tak závideli, sa zrazu narušil. Mama už prestala byť jej dôverníčkou. Nedali jej na výber a ona im to nikdy nezabudne. Mohli ju prehovoriť rozumnými argumentmi, ale nestála im ani za ten rozhovor. Teraz sa pre zmenu nebude rozprávať ona s nimi. Tú školu možno dokončí, ale pyšní na ňu rozhodne nebudú.
Keď už prestalo byť vonku horúco, Lucia vypustila všetky kone do výbehu. Bolo zaujímavé sledovať ich správanie. O tom, čo sa bude robiť, rozhodoval vždy jeden z nich. Pravdepodobne najsilnejšia osobnosť. Napríklad sa rozbehol smerom k potoku a stromoradiu a všetky ostatné - ako zmyslov zbavené, sa pustili za ním. Ani jeden z nich sa od skupinky neodpojil. V divokom cvale urobili zopár okruhov, neskôr sa sformujúc do malých pasúcich sa alebo len tak oddychujúcich skupiniek. Príroda ich naučila držať sa pohromade. Aj nové kone sa rýchlo prispôsobili tomuto každodennému rituálu. Zo začiatku to mali ťažké, ale po čase ich skupina začala akceptovať.
Zuzana si pripomenula svoj prvý deň v škole. Nebola jediná, ktorá stála mimo všetkého diania. Nepriťahovali ju baviace sa hlúčky študentov, držala si odstup. Správala sa úplne ináč ako tie nádherné a družné zvieratá. Ona chcela byť radšej sama. Netúžila po spoločnosti, naopak, mala strach, že niekto k nej príde a bude sa s ňou chcieť rozprávať. Čím to je, že ľudia sú takí odlišní od ostatných živých tvorov? Svojich spoločníkov pre život si dlho a uvážene vyberajú. Chcú im rozumieť a chcú byť pochopení. Nestačí im iba niečia prítomnosť. Ak vo svojom hľadaní nie sú úspešní, radšej zostávajú sami. Ako ona.
Pridala za Luciou, ktorá už uháňala von z ohrady na svojom hnedočiernom valachovi Lotusovi. Zahanbila sa nad svojimi myšlienkami a s úľavou si uvedomila, že ona predsa nie je sama. Má Luciu a navyše má aj Sunseta. Zostal bez pána, lebo jeho majiteľka odišla na vysokú školu do hlavného mesta. Najprv si ho chcela zobrať so sebou, ale tamojšie vysoké ceny za ustajnenie ju prinútili nechať ho v Dlhom Poli. Nového zverenca sa Zuzana ujala s nadšením. Pomaličky a trpezlivo začala budovať vzťah hodný vynaloženého úsilia. Vedela, že ju má Sunset rád, napriek tomu ťažko znášala jeho prejavy radosti, keď sa vítal so svojou študujúcou majiteľkou. Ako čas plynul, návštev bolo čoraz menej. Voči Sunsetovi to nebolo fér, napriek tomu mal šťastie. Starali sa o neho s láskou a zodpovednosťou. Okrem prísne pravidelného režimu, zavedeného v stajni pánom Weissom, mal vždy dostatok pohybu vo výbehu, ale aj pod sedlom. V prípade, že Zuzana nemohla z nejakého dôvodu prísť, ochotne ju zaskočila Lucia. Nie všetky kone sa mali tak dobre ako on. Azda aj preto vyzeral pokojne a vyrovnane. Po odchode majiteľky prestal jazdiť na preteky, lebo sa mu nemal kto venovať. Zuzanini rodičia boli jednoznačne proti parkúrovému skákaniu. Báli sa o ňu. Sem-tam s ním celý prekážkový okruh prebehol stajňový tréner Jozef alebo Lucia. Tá sa však parkúru nevenovala, bola príliš ťažká. No deväťročnému Sunsetovi sa páčilo aj zdolávanie prekážok v teréne, preháňajúc sa spolu s Lotusom po nekonečných pláňach a úbočiach blízkeho okolia. Tak tomu bolo aj teraz, keď odušu trielil za svojím temperamentnejším priateľom. Po približne polhodinovom striedavom kluse, cvale a prudšom výstupe nahor sa napokon zastavili. Pravidelným miestom ich oddychu bola pekná vyhliadka na dedinu a stajňu. Desať minút uvoľnenia všetkým prospelo. Niekedy sa s Luciou rozprávali, ale často - ako aj teraz, relaxovali len v tichosti, sediac a rozmýšľajúc, hľadiac na jesennú krásu okolitej prírody. Bol to ten najlepší balzam na dušu, v tichosti a pokoji zabudnúť na všetky starosti a problémy.
