Priznám sa, jej odvahu som obdivovala. Niežeby sa mi počin mladého muža páčil, bola som rovnakého názoru ako dievčina, no pred spoluobčanmi „v náladičke" mám celkom rešpekt. Niektoré veci sa ľuďom dajú vysvetliť, ale nie vtedy, keď majú vypité.
„Čo sa staráš?" zareagoval oslovený mladík. „Je to tvoja cesta?"
„Hm...," dievčina vyzerala zaskočená, „máš pravdu, nie je moja. Je naša." Zišla z chodníka, zdvihla fľašku a pokračovala vo svojej ceste.
Myslela som, že ju zahodí do najbližšieho koša o pár metrov ďalej. Neurobila tak. Niesla ju ešte ďalších zhruba päťsto metrov a zastala pri kontajneroch s triedeným odpadom. Pustila fľašku na zem, vytlačila nohou vzduch a takú stlačenú ju vhodila do žltého kontajnera s nápisom PET fľaše. Nakoniec sa zohla, nabrala do rúk trocha snehu a vybrhlila si ním ruky. Svižným krokom, fúkajúc si popritom do skrehnutých dlaní, pokračovala ďalej. Po našej ceste.
