Pred pár dňami som toho muža zazrela opäť. Bolo pol ôsmej ráno. Tentoraz si pomerne rezko vykračoval presne opačným smerom ako zvyčajne. Pred sebou tlačil svoju káričku. Dva-tri metre za ním cupkali dve dievčatká. Jedna menšia, mohla mať tak osem rokov, druhá o máličko staršia. Vlasy mala dômyselne poprepletané, oblečenie čisté a slušné.
Tá menšia z nich už ale nebola taká upravená. Bolo vidno, že ju vytiahli rovno z postele. Polodlhé vlasy mala zviazané gumičkou, no učesané neboli. Fňukajúc sa potkýnala o nezaviazané šnúrky, ako sa snažila držať krok s mužom tlačiacim káričku.
Ako vždy, aj tentoraz ju mal naloženú. Nie však odpadom ako zvyčajne. Pekne vedľa seba si v nej trónili dve školské tašky, obe ružové.
Práve v momente, keď som ich predchádzala, sa muž obzrel, aby skontroloval, či dievčatá idú za ním. Keď zbadal, že jedna z nich fňuká, dôrazne ju napomenul:
„Nerev! Do školy sa chodiť musí!"
