Áno, toto všetko by sa dalo pomenovať jednou vetou: „Hra na naše city..." Veď nepochybne každý z nás má potrebnú dávku empatie, porozumenia a súcitu s nešťastím toho druhého. A nielen to, väčšina z nás verí, dokonca je presvedčená, že mnoho ľudí našu pomoc naozaj potrebuje. Veď ako si majú poradiť napríklad ľudia, postihnutí ťažkou chorobou? A tí, ktorí kvôli nej stratili prácu, nemajú príjem a možno bojujú iba o prežitie. Ako k tomu prídu deti, ktoré v dôsledku živelných pohrôm stratili všetkých svojich príbuzných? Ako... Nuž, ešte by sa dalo napísať tisíc - nie tisíc, milión! - ďalších otázok typu: „A ako...?". Zrazu sa to na nás valí zo všetkých strán, naozaj je to „hra na naše city." Aby sme my, ľudia v pravom slova zmysle, teda s citmi, pomáhali. Čo aj väčšinou robíme, každý v rámci svojich možností. Niekto posiela svoje drobné príspevky formou „humanitárnych" esemesiek, ďalší zasiela väčšiu či menšiu finančnú hotovosť priamo na účty a podieľa sa na finančných zbierkach na pomoc obetiam živelných katastrof, ako sú povodne, zemetrasenia a iné nešťastia. Niektorí z nás si dokonca dajú prácu s posielaním oblečenia či prikrývok ľuďom bez prístreška. Čoraz viac ľudí pomáha cestou projektu Dobrý anjel, kde - na rozdiel od mnohých iných nadácií a fondov - máme možnosť aj skontrolovať, či naša finančná pomoc išla tam, kam má.
Väčšina z nás chce pomôcť. Ibaže: kde vziať na všetkých tých, ktorí našu pomoc potrebujú? Veď i my potrebujeme jesť, možno práve my máme chorých a nezamestnaných príbuzných, možno i my žijeme na hranici životného minima... Ako k tomu prídu naše city, keď pomôcť už jednoducho niet z čoho?! Vy sa necítite previnilo pri množstve listov, nachádzajúcich sa vo vašich poštových schránkach, pri čítaní srdcervúcich osudov a pri pohľade na chorobou či osudom zúbožené dieťa? Veď ešte máte z čoho žiť... Nuž, tak to väčšinou býva. Skôr sa dočkáme pomoci od tých, ktorí to sami potrebujú. Tí najchudobnejší bývajú voči ťažkým osudom druhých najcitlivejší. Dokážu sa podeliť aj s posledným kúštičkom chleba. Prispejú, lebo ich dobré srdce im tak káže. Hoci možno vôbec netušia a nikdy sa nedozvedia, či peniaze našli svojho adresáta. Či nimi neboli pokryté iba režijné a iné náklady fondu, nadácie alebo neziskovej organizácie, ktorá nemá ani toľko slušnosti, aby svojho darcu informovala, ako sa poskytnuté peniaze čerpajú a či boli použité na pôvodne stanovený účel.
Prečo sa nad týmto všetkým zamýšľam? Skrátka, asi si budem musieť nájsť lepšie platené miesto. Lebo i ja sa začínam cítiť previnilo. Tak ako nedávno v jednom obchodnom centre. Hneď pri vchode som si kúpila NotaBene, kúsok ďalej som vhodila dve eurá do boxu na krku dievčiny, zastupujúcej akúsi nadáciu a potom som pristúpila k zástupcovi inej nadácie. S úmyslom vhodiť tam ďalšiu dvoj-eurovú mincu.
„To mi chcete povedať, že nemáte papierové?!" oboril sa na mňa tento muž.
„Nuž, nemám...," sklonila som zahanbene hlavu, veď to počulo toľko ľudí! „Naozaj nemám..."
Neuveril mi, usúdila som z jeho znechuteného pohľadu na mňa. A to som sa ešte nepriznala, ako previnilo sa budem cítiť pri vyberaní svojej poštovej schránky...
