Kedysi bolo v škole viac zábavy

Nedávno ma kolega pobavil historkou z jeho „zlatých študentských čias". Myslím, že ani dnes by pri jeho rozprávaní žiaden žiak nezíval.

Raz nás počas praxe - mňa a môjho spolužiaka - pridelili k pracovníkovi, ktorý mal na starosti rozhadzovanie maštaľného hnoja. Technológia tejto operácie nás hneď spočiatku nesmierne zaujala. Veď hnoj sa rozhadzoval pomocou výbušniny! V skutočnosti sa „rozstreľoval". Aká bola naša radosť, keď sme dostali tú najzaujímavejšiu úlohu: lopatou urobiť do kopy hnoja jamu a vložiť do nej potrebné množstvo výbušniny. Ďalší pracovník tam potom umiestnil rozbušku so zápalnou šnúrou a potom... potom len nastalo divadlo! Fakt paráda. Pole sa hnojilo jedna radosť...
Akí by sme to však boli chalani, keby sme výbušninu nechceli otestovať! My sme na tom poli urobili vlastne pokus o seriózny výskum. Do každej jamy sme pridávali viac a viac výbušniny a s nadšením konštatovali, že všetko ide v súlade s našimi očakávaniami: čím viac výbušniny, tým väčšia efektívnosť práce. To znamená, tým väčší kus pohnojeného poľa. Nebyť posledného pokusu, hádam by sme výsledky nášho testovania aj zverejnili. Nebyť posledného pokusu... Hm, ten nám naozaj nevyšiel. Kráter, čo zostal v poli po výbuchu a hnoj na stenách, oknách a strechách okolitých domov, to nám urobilo riadny škrt cez rozpočet! Veď dať všetko do pôvodného stavu - to vôbec nebolo jednoduché! Nebyť tejto komplikácie, svoj výskum by sme určite dokončili. Možno aj s vyhotovenou písomnou správou...

Uznávam, kedysi bolo v škole veselšie. 

Dnes sa mládež do školy neponáhľa. Zdá sa, že ulica jej poskytuje zaujímavejšie podnety a lepšiu zábavu...

Kdesi sa stala chyba.