Momentálne sa o žiadnom úspechu hovoriť nedá. Všetko napreduje podľa vopred pripraveného scenára: Nerobiť nič, nechať učiteľov vyhladovať, veď oni sa "odrovnajú" sami. Netreba (pre nich) ani prstom pohnúť. Nemôžu predsa štrajkovať donekonečna. Z čoho budú žiť, ak sa sami – dobrovoľne – pripravia o svoj, hoc aj malý, príjem? Minister Draxler okrem toho, že verejne klame (áno, najvyšší predstaviteľ rezortu, ktorý by mal byť mládeži vzorom čestnosti a serióznosti, podsúva verejnosti dokázateľné nepravdy a klamstvá, len aby popudil národ proti učiteľom a ospravedlnil tak svoje nekonanie) namiesto toho, aby zbystril a konečne pochopil, že niečo v slovenskom školstve naozaj nie je v poriadku, si sťaby najväčší nepriateľ svojich zverencov (učiteľov) spokojne mädlí ruky a počíta stále sa znižujúce percento štrajkujúcich škôl a učiteľov. Neuvedomuje si však (alebo – predsa len si uvedomuje?), že za podľa neho malým percentom štrajkujúcich stoja masy učiteľov, ktorí si z finančných dôvodov nemohli dovoliť ísť štrajkovať, no sú rovnako nespokojní ako tí, ktorí sa v prospech lepšieho školstva vzdali svojej mzdy a ohrozili (možno) svoju budúcu existenciu. Obrovské množstvá sympatizantov, rodičov, študentov, vysokoškolských pedagógov však naznačuje, že v našom školstve je skutočne niečo zhnité. Súčasný školský systém je priam pred kolapsom a národ si to (konečne!) začína uvedomovať. Naša budúcnosť, ktorá je priamoúmerne závislá od kvality a vedomostí nastupujúcej generácie, je ohrozená. V štrajku učiteľov nejde len o platy učiteľov, ako sa mylne domnievajú mnohí občania. Je množstvo zásadných vecí, ktoré treba zmeniť od základu, počínajúc predovšetkým na hlavu postaveným financovaním školstva. Súčasný stav – čím viac žiakov (hocijakých), tým viac financií pre školu – núti školy uspokojiť sa aj s podpriemernými výsledkami. Potom sa nemôžeme čudovať, že v silnej medzinárodnej konkurencii sme niekde na chvoste.
Štrajk za lepšie školstvo (nie, platy učiteľov nie sú prioritou, hoci s dobrým školstvom súvisia) by mal byť vecou celého národa. Iniciátormi štrajku nemusia byť iba učitelia. Nedostatky predsa vidia predovšetkým študenti. Chodia po svete, majú možnosť spoznať, ako to funguje inde, sú so svojimi rovesníkmi konfrontovaní. Je medzi nimi množstvo šikovných a nadaných mladých ľudí, ktorí si potrebu zmeny uvedomujú. A aj to, že napriek svojej šikovnosti a pracovitosti nedokážu konkurovať rovesníkom z iných krajín, ktorí – aj keď menej šikovní – dostanú vďaka lepšiemu školskému systému viac. Je na študentoch, ktorí nedostatky v školskom systéme cítia na vlastnej koži, aby iniciovali potrebu zmeny a zabojovali za ňu. Pomohli učiteľom, ktorí celý proces naštartovali. Zmena je nevyhnutná. Aj za cenu, že vysokých škôl a možno aj učiteľov bude menej, no o to viac kvalitných. Ak by sa národ, študenti a mládež konečne zobudili a uvedomili si, že tu nejde len o učiteľov a ich platy, ale predovšetkým o nich a o našu spoločnú budúcnosť, mali by učiteľov, ktorí ako prví vyjadrili nespokojnosť so systémom, podporiť a pomôcť im v ich sizyfovskom úsilí. Učitelia nikdy nevybojujú zmenu sami. Nie sú slabí či bojazliví. Nemajú na to finančne. Aj vláda spolu s premiérom si to uvedomujú – a to im hrá do kariet. Učitelia nebudú môcť nikdy vyjsť do ulíc spoločne, nie je to jednoducho možné. Vždy bude jestvovať väčšina, ktorá si z existenčných dôvodov nemôže dovoliť vzdať sa počas štrajku pravidelného, aj keď nie veľkého príjmu. Aj keby chceli, štrajku sa nemôžu zúčastniť, lebo by ohrozili existenciu svojej rodiny a detí. Azda aj preto si vysoko cením tých, ktorí tak napriek nemalej finančnej strate urobili.
O termíne štrajku a správnosti jeho načasovania by sa dalo diskutovať. Za daných okolností je to však už zbytočná téma – štrajk je tu. Je na národe, rodičoch a študentoch, či boj za lepšie školstvo podporia, alebo sa budú len nečinne prizerať, ako sa náš školský systém rúca a prepadá čoraz hlbšie s každým novým ministrom. Mali sme ich už sedemnásť. Ešte pár takých "expertov" a sme na úplnom dne.
